7.kapitolka

7. března 2009 v 20:58 | Es |  AFTER MIDNIGHT SUN...

Po dlhom čase sa znovu ozývam. V škole nás tlačia ako len môžu a učenia len pribúda. No ale ako som už sľubovala pridávam ďalšiu kapitolu. Prosím o komenty nech viem koľko vás číta moju poviedku.


7.KAPITOLA

Nasadli sme spolu do auta a pre Bellinu spokojnosť som sa krotil v rýchlosti. Na cestu som a takmer nepozrel, pretože som z nej nemohol spustiť pohľad. Ruky sme mali navzájom prepletené ale vôbec mi to nevadilo. Zapol som rádio kde vyhrávala jedna z mojich obľúbených piesní 50-tych rokov. Načo sa ma spýtala, či sa mi páči hudba päťdesiatych rokov. Trošku som jej priblížil, čo pre mňa znamená a aká pre mňa ja hudba 50-tych, 60-tych, 70-tych až 80-tych rokov. A kvôli tomu na mňa uprela pohľad a na očiach som jej videl, že sa ma chce niečo opýtať. A aj som mal pravdu, pretože po chvíli spustila.

"Povieš mi niekedy koľko más vlastne rokov?"

No teraz aspoň viem, čo ju trápilo ale niesom si istý či zvládne tú informáciu. Ako niežeby som pochyboval o jej psychike. Tak som sa rozhodol, že jej skúsim odpovedať neurčito.

"Naozaj na tom záleží?" povedal som ale na mojej dobrej nálade mi to neubralo. Chvíľu sa

zamyslela a odpovedala mi.

"Nie, ale stále nad tým premýšľam. Nič tak nekradne spánok ako nevyjasnené tajomstvo"

Aha, pri nej spoznávam, čo sú to ženské zbrane! Na zo mňa vytiahne asi všetko. Nad touto myšlienkou som sa musel pousmiať.

"Len, či by ťa to nerozrušilo." No začínam byť plný záhad. Heh! Nikdy som si to o sebe nemyslel.

"Daj mi šancu."

No dobre. "Narodil som sa v Chicagu v 1901." Kútikom oka som na ňu pozrel, či ju to nerozrušilo ale tvárila sa iba prekvapene. Pokračoval som. "Carlisle ma premenil v 1918. Mal som 17 a zomieral som na španielsku chrípku. Veľmi si toho nepamätám spomienky blednú." Odmlčal som sa pri spomienke na moju pravú mamu. Zomrela len necelých 24 hodín pred mojou premenou a nebyť Carlisla aj ja by som ju nasledoval. Z detstva si toho nepamätám skoro nič. Mama ma vychovávala sama, pretože otec bol stále pri vojsku kde nakoniec aj zomrel, keď mi bolo 12. Vtedy ju to veľmi zobralo a ja som sa usiloval byť s ňou, čo najviac. V mojich 17 rokoch sme sa obaja nakazili španielskou chrípkou, ktorá v tej dobe bola veľmi rozšírená. Išli sme spolu do nemocnice, kde som za týždeň zistil, že je mŕtva. Vtedy som mal sto chutí Carlislovi vynadať prečo nezachránil radšej ju. Ten čas som sa ne neho hneval a môj hnev vyprchal až za dlhých 7 rokov hádok. Dnes ho beriem ako skutočného otca, ktorého som nikdy "nemal".

Bella si všimla, že som sa ponoril do vlastných myšlienok ale neprerušila ma. Bol som jej zato neskutočne vďačný. Bez nejakých bližších podrobností som jej povedal o mojom živote.

"Ako ťa... zachránil?" opýtala sa Bella, keď som dokončil moje rozprávanie. Bolo vidieť, že hľadala tie správne slová.

"Bolo to ťažké. Len niektorí z nás sa vedie ovládať natoľko, aby to dokázali. No Carlisle bol z nás vždy ten najľudskejší, najsúcitnejší... Podľa mňa by si niekoho takého nenašla v celej histórii. Pre mňa to bolo iba veľmi, veľmi bolestivé." Pri tej spomienke mnou prešiel mráz po chrbte až som sa striasol. Bella si našťastie nič nevšila, čo bolo len dobre. "Viedla ho k tomu samota. To je obvykle dôvod, ktorý stojí za naším rozhodnutím. Ja som bol prvým členom našej rodiny, aj keď Esme našiel čoskoro. Spadla z útesu. Priviezli ju rovno do nemocničnej márnice, kde jej srdce ešte stále bilo.

"Takže to musíš umierať aby si sa stal..." Vyhŕkla na mňa.

"Nie, iba Carlisle by neublížil nikomu kto by mal na výber."

"A Emmett a Rosalie?"

"Ako ďalšiu priviedol do rodiny Rosalie. Až oveľa neskôr som si uvedomil, že dúfal, že bude pre mňa niečo ako pre neho Esme, pretože si v mojej blízkosti dával dobrý pozor na myšlienky. Nikdy
však pre mňa nebola viac ako sestra."

Tým mi pripomenula ako sa Rosalie zo začiatku snažila silou mocou vyvolať vo mne pocity náklonnosti k nej. Predvádzala sa predo mnou ale nikdy to nepôsobilo tak ako to malo. Potom neskôr sa z nás stali dobrý kamráti. Zverila sa mi s tým, čo sa jej stalo. Nikdy však nechcela byť tým, čím je teraz. Milovala svoju krásu a to, keď sa za ňou všetci muži otáčali. Priznala sa mi dokonca k tomu, že si chce konečne niekoho nájsť, kto by bol jej chýbajúcou polovičkou. A potom, raz v lese, objavila Emmetta, ktorého skoro zožral medveď. Až teraz si uvedomujem aké to pre ňu bolo hrozné prebehnúť niekoľko míľ s človekom v jej náručí. Odvtedy bola konečne šťastná. Z Emmettom sme si hneď od začiatku veľmi rozumeli. Naše každodenné zbavovanie sa nepotrebného nábytku nemalo chybu.

"A Alice s Jasperom?"

"Alice Jasper sú veľmi neobyčajné bytosti. Obaja si rozvinuli svedomie, ako to my nazývame, bez akéhokoľvek vedenia. Jasper patril do inej... rodiny, veľmi odlišnej rodiny. Dostal depresie a potuloval sa sám. Alice ho našla. Aj ona má isté nadanie, ktoré prevyšuje normálne schopnosti nášho druhu, tak ako ja."

"Naozaj? Ale hovoril si, že len ty dokážeš čítať myšlienky iných."

"To je pravda ona vie zas iné veci. Veci, ktoré sa môžu stať, ktoré sa stanú. Ale je to veľmi subjektívne. Budúcnosť nie je vytesaná do kameňa. Veci sa menia."
Pri tom poslednom som na ňu pozrel. Stále tajne dúfam, že sa zmení naša spoločná budúcnosť hlavne tá jej. Keď tomu budem môcť zabrániť, netvora z nej nespravím, hoci viem, že by to pre mňa bola schopná urobiť. Takto sme sa rozprávali aj ďalej a ja som bol stále smutnejší, čím som bol bližšie jej domu. Vypytovala sa ma aj na ostatných upírov. Niekedy som bol až zaskočený kde na tie otázky chodí! Už hodnú chvíľku sme len tak stáli pred jej domom a rozprávali sme sa. V tom som zistil, že celý deň čo bola so mnou, nič nejedla a takmer nič nepila. Zabudol som na to ale som z ľuďmi už dlho a plne ich chápem.

"Prepáč, zdržujem ťa od večere." Ospravedlnil som sa jej.

"Som v pohode, naozaj," povedala mi úplne pokojne.

"Nikdy som nestrávil toľko času s niekým, kto musí jesť. Zabudol som."

"Chcem ostať s tebou," prehovorila tichšie ako som bol u nej zvyknutý. Hovorila to akoby sa bála, čo na to poviem.

"Nemohol by som ísť ďalej?" Viem, že to bolo trošku drzé a nevychované. Dúfam, že sa o tomto Esme nedozvie.

"Ty by si chcel?" opýtala sa ma a oči jej až žiarili radosťou.

"Áno ak ti to nebude vadiť." A už som vybehol z auta aby som jej mohol otvoriť dvere. Som predsa nejaký džentlmen. Prekvapene na mňa pozrela a vystúpila aj ona. Rýchlo som otvoril dvere kľúčom pod odkvapom.

"Bolo odomknuté?" pýtala sa z prekvapením.

"Nie," zasmial som sa. Bella sa otočila a zo zdvihnutým obočím ma pozorovala. "Bol som na teba
zvedavý." Zabudol som povedať, že veeeeľmi.

"Sledoval si ma?" Bolo vidieť ako sa snažila hovoriť naštvane ale nedarilo sa jej to.

"Čo iné sa dá v noci robiť?"

Neodpovedala len vošla dnu. Šiel som za ňou až do kuchyne kde si medzitým pripravovala obedo-večeru.

"Ako často?"

Čože??? Nechápal som načo naráža. "Hmmm?" toto bolo jediné čo zo mňa horko ťažko vyliezlo.

"Ako často si sem chodieval?"

"Chodím sem skoro každú noc."

"Prečo?"

"Si zaujímavá keď spíš." A vravíš mi ako ma máš rada a ako sa ti páčim.

"Nie!" zalapala po dychu. Cítil som sa zato príšerne.

"Veľmi sa na mňa hneváš?"

"To sa ešte uvidí." OOU... to bude zaujímavé...

"Podľa čoho?" opýtal som sa jej a nasadil som ten najsladší a najnevinnejší hlások.

"Čo si počul!" Prišiel som k nej. Tvárila sa veľmi skľúčene a v tej chvíli som si želal aby som tu nikdy nebol. Chytil som jej ruku do tých svojich.

"Nehnevaj sa," prosil som ju lebo to bola moja chyba. Nakoniec som jej povedal čo som počul.

"Nič viac?" opýtala sa neveriacky.

"Vyslovila si aj moje meno."

"Často?" vyhŕkla na mňa.

"Koľkokrát je podľa teba často?"

"Ach nie." Sklopila hlavu a na mňa už nepozerala. Pritiahol som si ju k hrudi a pevne som ju objal.

"Nemusíš byť v rozpakoch. Keby som mal možnosť tiež by som o tebe sníval. A nehanbím sa zato," zašepkal som. V tom bolo počuť zvuk auta. Úplne stuhla v mojom objatí.

"Mal by tvoj otec vedieť že som tu?"

"Niesom si istá..."

"Tak potom inokedy." Odbehol som o nej ale nie ďaleko iba do jej izby. Počul som ako ešte raz
vyslovila moje meno ale potom sa otvorili vchodové dvere a jej otec vošiel dnu. Bol som v jej izbe, ktorú som poznal naspamäť. Nemusel som čakať dlho a vrazila plnou rýchlosťou do dverí jej izby.

"Edward?" zašepkala.

Neodpovedal som iba som sa zasmial. "Áno?"

Celá prekvapená sa otočila a pozerala na mňa, zatiaľ čo ja som sa usmieval od ucha k uchu. Bol som rozvalený na jej posteli a ruky som mal pod hlavou. Akoby som bol doma. Keď to tak vezmem aj hej, veď som tu už pomaly aj častejšie. Vydýchla si a pomaly sa zosunula na podlahu.

"Prepáč," povedal som. Vyzerala trošku vystrašene ale ja som bol zas pobavený jej reakciou no pre vlastnú bezpečnosť som sa to snažil aspoň trošku zakryť. Ale nanešťastie sa mi to nepodarilo.

"Daj mi chvíľku aby mi srdce opäť naskočilo."

Zdvihol som sa, takže som na posteli neležal a pre zmenu sedel. Opatrne som ju zodvihol zo zeme a posadil som si ju vedľa seba na posteľ.

"Prečo si neprisadneš?" usmial som sa na ňu. "Ako je na tom srdce?"

"Ty mi povedz počuješ ho lepšie ako ja." Z plných pľúc som sa zasmial. Bola to naozaj pravda. Chvíľočku som nehybne načúval ako sa jej tlkot srdca spomaľuje. Zaujímavá reakcia, povedal som si len pre seba. Asi pri nej napíšem knihu: Aké funkcie tela vám ovplyvní jeden nevychovaný upír? Sám nad sebou som sa zasmial. Trošku sa odo mňa odsunula a pozrela na mňa.

"Počkáš minútku kým sa budem venovať ľudským záležitostiam?"

"Samozrejme." A rukou som ju popohnal lebo ju chcem mať skoro späť.

"Zostaň tu." Prikázala mi.

"Áno madam," odpovedal som s úsmevom a znehybnel som ako socha. Pozbierala si veci a počul
som ako sa hnala do kúpeľne.

Rozmýšľal som nad Rose a Emmettom a Alice s Jasperom. Ani jeden z nás sme to nemali ľahké... Keď nad tým tak premýšľam, budem sa doma musieť čo najskôr ukázať lebo ma Alice stiahne z kože. Som zvedavý aké stávky pre dnešok na moju počesť uzatvorili. Kým som nad sebou tak premýšľal Bella sa vrátila do izby. Premeral som si ju, či mi z nej náhodou niečo neubudlo ale vyzerá že, nie.

"Pekné." Pozrel som sa na ňu. Mala na sebe staré tričko a tepláky. Však nech si počká na Alice tá ju hneď dá do poriadku. A myslím, že sa jej nepodarí vyhnúť sa tomu.

Namiesto odpovede spravila grimasu.

"Nie, na teba to vyzerá dobre." Aj keď ešte lepšie by bolo keby mala na sebe pár kúskov, aké si naposledy skúšal Emmett z Rosiných vecí.

"Ďakujem." Povedala a sadla si ku mne.

"Načo to celé bolo?" opýtal som sa.

"Charlie si myslí, že sa chcem vykradnúť preč.

"Aha. Prečo?" opýtal som sa jej hoci som vedel dopredu odpoveď.

"Zjavne vyzerám trochu príliš vzrušená."
Zdvihol som jej hlavu a pozrel som sa do jej úžasných hnedých očí. "Vyzeráš naozaj dosť rozohnene." Súhlasil som. Naklonil som sa k nej a priložil som svoje chladné líce k jej pokožke aby som ju trošku schladil."Hmmm..."

"Zdá sa, že... je pre teba teraz jednoduchšie byť pri mne blízko."

"Tak ti to pripadá?" opýtal som sa. Nemala tak úplne pravdu. Stálo ma to veľmi veľa sebazaprenia aby som jej neublížil. Nosom som jej prechádzal po tvári a perami som jej česal ešte stále mokré vlasy. Jej vôňa mnou prenikala ale nevadilo mi to. Síce som pociťoval obrovský oheň v mojich ústach stálo mi to zato.

"Oveľa oveľa jednoduchšie."

"Hmm."


"Tak som rozmýšľala..." začala rozprávať, no zasekla sa hneď ako som jej začal prechádzať prstami po tvári a krku.

"Áno?"

"Prečo to je tak. Čo si myslíš?"

Zasmial som sa nad jej otázkou. Na chvíľu som sa zamyslel a odpovedal som jej. "Myseľ prevláda nad hmotou." A v tom sa odo mňa odtiahla a ja som celý nervózny stuhol. Opatrne som sa na ňu pozrel a bol som poriadne zmätený.

"Spravil som niečo?"

"Nie, naopak. Šaliem z teba."

"Naozaj?"

"Mám ti zatlieskať?" odpovedala sarkasticky.

"Som milo prekvapený. Za tých posledných 100 rokov som si nič takéto nepredstavoval. Neveril som, že vôbec niekedy stretnem niekoho, s kým by som chcel byť... iným spôsobom ako so svojimi súrodencami." V tejto chvíli som mal chuť ju stiahnuť na posteľ a bozkávať ju. Ale ovládol som sa. Nebol so si istý, či to moje druhé ja zvládlo a či by toho na dnes nebolo priveľa. "A teraz dokonca zisťujem, že aj keď to je pre mňa všetko nové, som v tom dobrý... v tom, ako byť s tebou..."

"Ty si dobrý vo všetkom," poznamenala a ja som len tak ledabolo pokrčil plecami.

Ten úsmev, ktorý sa jej vyčaril na tvári bol rozkošný...


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 goofy_girl goofy_girl | 7. března 2009 v 23:21 | Reagovat

moja.. bolo tho nadherne.. neviem coho si sa bala a co sa ti na thom nepacilo ... bolo tho krasne a pri niektorych pasažach som sa aj musela rehotat .:D:D už sa tesim an dalsiu kapcu lebo somzvedava jak tho bude pokracovat ...thak pekne pis .. a nicim sa nerozptiluj ... cmuqiik

2 Veronika Veronika | 9. března 2009 v 21:02 | Reagovat

jéééj :) Už je tu nová kpača :). Moja.. nehnevaj sa, ale prečítam ju najskôr v piatok o štvrtej... skôr nestíham :/ Ale sľubujem, že nechám dlhočiznýýýýý koment :):* Ľúbim ťa, zlatko moje :):*

3 Veronika Veronika | 14. března 2009 v 16:51 | Reagovat

Nádherné :* :) Veľmi sa teším na pokračko, je to fakt krásne... nemám slov :) Milé, nežné, jemné... och :):):) A páči sa mi, že si pre Eda vymyslela nový ľudský život - také "menšie" oživenie :)  teším sa na pokračko! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama