2.kapitolkaAB

15. března 2009 v 19:05 |  ANITA BLAKE
No dobre viem, že som k Anite Blakeovej veľmi dlho nič nepridávala ale myslím, že už by aj bolo načase. Je mi to ľúto ale nedá sa to stíhať... :P tak užite si túto kapitolu a komentujte. Venujem Zulík...

Nasadla som do môjho spoľahlivého autíčka a rýchlo som sa uberala domov, kde som dorazila o pol ôsmej. Ups, mám tak hodinku aby som sa pripravila. A to nehovorím len výzorovo, pretože na takéto stretnutia sa treba pripravovať aj psychicky. Obliekla som si jednoduchý tmavomodrý top s čiernymi nohavicami a topánkami na opätku. Zbraň som si dala za opasok, tak aby ju nebolo vidieť. Krížik som mala bezpečne ukrytý pod blúzkou. Navrch som si prehodila čierne sako s bielou výraznou brošňou. Už len čižmy a bude top dokonalé. Takto oblečená som sa vybrala do upírieho klubu.
Vonku stál vyhadzovač a pred barom boli stovky ľudí. Musím uznať, že je to naozaj preferovaný bar. Podišla som dopredu a keď ma nechcel ten divný vyhadzovač pustiť povedala som mu nech zavolá šéfa.
"Prepáčte ale zo zbytočnosťami šéfa nesmiem otravovať je mi naozaj ľúto."
No to ti naozaj je! "Dobre alebo povedzte niekomu vyššiemu že prišla Anita Blakeová. Oni už budú vedieť." Našťastie to urobil. Hneď potom sa mi začal ospravedlňovať, že nechcel, že nevedel.... A iné somariny! Prišiel po mňa milý upír (teda viem tá kombinácia je strašná ale nemohla som si pomôcť). Volal sa Pierre. Škoda, že sme sa takmer ani nerozprávali. Viedol ma pomedzi stoly až úplne dopredu. Toto sa mi už raz stalo a nemám na to dobré spomienky.
"Jean-Claude tu bude o chvíľu. Dáte si niečo na pitie?"
"Dám si kolu."
"Dobre hneď som späť."
Pozorovala som ako sa vzďaľuje odo mňa. Za pár minú bol pri mne aj s kolou.
"Môžem?" spýtal sa a ukázal na prázdnu stoličku.
"Kľudne." Dávala som si obrovský pozor pred jeho pohľadom. Všimol si toho ale nič mi na to nepovedal. Keď som sa otočila a pozrela som sa naňho zbadala som postavu prichádzajúcu z ním. On na to nereagoval ale ja som videla, kto to je. Pohyboval sa prirýchlo ale ten pohyb som dokázala zachytiť.
"Dobrý večer, ma petite." Odpovedal s jemnosťou v hlase Jean-Claude a dvihol si moju ruku až k perám.
"Koľkokrát ti mám vysvetľovať aby si ma takto nevolal Jean-Claude. A... ahoj." Dodala som.
"No dobre... Anita. Čomu vďačím za tvoju návštevu?"
"Nemôžme ísť radšej niekde, kde je menej ľudí?" kývla som pritom na Pierra, ktorý stále sedel na svojom mieste.
"Dobre teda ak nemáš nič proti, poďme do mojej kancelárie."
Neodpovedala som iba som sa postavila. On ma previedol cez miestnosť až k dverám. Keď tadeto prechádzal nemohla som si nevšimnúť tie pohľady žien najprv na neho a potom na mňa. Každý z nich bol buď nenávistný alebo závistlivý. Nemôžem tvrdiť, že ma Jean-Claude ani trošku nepriťahuje. Nebyť mojich striktných pravidiel už dávno som po jeho boku a v jeho posteli. Čo je však najhoršie, on to vedel tiež. Hrozne ma to hnevalo. Keby som si tak vedela rozkázať.
Išla som mlčky a bola som úplne ponorená do mojich úvah. Zrazu som sa zarazila, pretože až teraz som si uvedomila kde som. Jeho pracovňa bola priestranná, všetko v nej bolo ladené do bielo-čierna. Ešte aj Jean-Claude do toho celého perfektne zapadal. Ani som si doteraz nevšimla, že jeho košeľa je zapnutá iba do polovice. Pozerala som naňho s túžbou a on to tiež cítil.
"No tak Anita. Viem, že po mne túžiš." Povedal a pristúpil ku mne bližšie.
"Možno áno ale veľmi, veľmi zvráteným a nepochopiteľným spôsobom."
Už stál tak blízko, že sme sa takmer dotýkali telami. Nevšimla som si kedy sa ku mne stihol až tak priblížiť.
"Ako to robíš Jean-Claude?"
"Čo také?"
"Ty dobre vieš. Priblížil si sa bez toho aby som to postrehla."
"Ale no tak Anita. To si si len nevšimla. Vieš veľmi dobre, že keby si chcela tak ten pohyb zachytíš." Jemne a nežne ma chytil za obe ruky. Ustúpila som ale nie dostatočne. Prosebne som mu pozrela do očí. Urobila som to, čo by nepredpokladal. Vždy som sa vyhýbala jeho nádherným ónyxovým očiam.
"Tak čomu vďačím za tvoju návštevu po dlhej dobe?" opýtal sa nakoniec, lebo som dlho nič nehovorila.
"Som tu pracovne. Potrebujem vedieť jednu informáciu."
"Aha. Tak začni. A nechceš si sadnúť?"
"Dobre." Nič iné som nestihla povedať a už som sedela na bielej pohovke. Sadol si blízko mňa.
"Takže som tu iba kvôli jednej veci. Nedávno bol zabitý jeden muž veľmi záhadne a... zvláštne. Kožu na tele mal pokrájanú, čiže to vyzeralo ako šachovnica. Vieš o tom niečo?"
"O tomto som nepočul no pokračuj..."
"Podľa mňa išlo o vyššieho upíra takže si myslím, že ho budeš poznať."
Naklonil sa bližšie ku mne a povedal. "Možno viem kto by to mohol byť ale záleží mi na ňom." Hovoril to až príliš smutne.
"Aha, dobre ale keď ho nájdem sama ver, že šetriť ho určite nebudem."
"Viem... Poznám ťa lepšie ako si myslíš. A je tu niečo o čo ťa chcem požiadať Anita." Moje meno zdôraznil. V duchu som vedela, že o nebude len tak nejaká drobnosť. "Som predsa len ochotný dať ti to meno ale chcem aj ja malú protislužbu. Poď so mnou na dva dni k jednému môjmu priateľovi." Naplnila sa mi moja nočná mora.
"Prečo ja? Prečo si si vybral mňa, keď si mohol mať hocikoho iného?"
"Možno preto, že ťa milujem."
"Neklam sám seba Jean-Claude."
"Ak mi neveríš nechaj ma dokázať ti to. Ja to myslím vážne."
"A ak budem súhlasiť dostanem to meno?"
"Potom áno." A čo ak je to chyták? Aj keď väčšinu, čo Jean-Claude prisľúbi to aj splní.
"Takže potom asi chceš vedieť kde ak sa nemýlim ma petite."
"Nemýliš sa." Usmiala som sa.
"Takže bude to pár kilometrov za mestom v jednom rozľahlom sídle. Prídem si po teba v piatok večer."
"Dobre. Ale nesľubuj si od toho nič."
"Ale Anita, ešte budeš prekvapená." Povedal a chytil ma za ruku, čo mi nebolo dvakrát príjemné.
"Ja už pôjdem, dnes som toho mala veľa..."
"Nechoď ešte... Ostaň tu so mnou."
"Nemôžem Jean-Claude."
"Ale môžeš a ty to vieš. No ták jeden večer. Veď to nič neznamená. Anita prosím." Neprosil často a preto, hoci som vedela, že to dobre nedopadne, súhlasila som. V tom si sadol rovno predo mňa a ja som si to ani nevšimla, teda až kým nebolo veľmi neskoro. Dnes som nemala silu mu odolávať a tak som sa nechala. Ústami sa dotkol tých mojich. Bozkávali sme sa až kým som už nestačila s dychom.
"Nie toto nie ja správne. Musím už ísť."
"Dobre ale chcem aspoň ešte jeden bozk na rozlúčku. Veď ten ťa nezabije." Vedela som, že keby som nebola súhlasila asi by ma nepustil tak ľahko. Naklonila som sa k nemu a vtisla som mu ľahký bozk na ústa. Hneď na to som sa točila a odišla som z toho prekliateho miesta. Dnešný večer som prežila ale ako to bude cez víkend to neviem. Jedno je isté: BUDE MA TO STÁŤ VEĽA NÁMAHY.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zulík Zulík | 15. března 2009 v 21:02 | Reagovat

Ďakujem za venovanie a další perfektný diel.Zbožnujem J-C.a je úžasné keď mu Anita podliha.

2 sona_AUTOR sona_AUTOR | 15. března 2009 v 21:47 | Reagovat

hej viem... mne sa v knihe vôbec nepáči keď nie sú spolu... našťastie budú :P heh ale nechaj sa prekvapiť....

3 Yvai Yvai | 20. března 2009 v 21:37 | Reagovat

chcem ti vyslovi´t jednu obrovskú pochvalu...je to absolútne super...hrozne sa teším na pokračovanie...dúfam, že bude skoro...a pls nemáś štvorku ANity v počítaći?

4 sona_AUTOR sona_AUTOR | E-mail | 20. března 2009 v 22:09 | Reagovat

hej mam thak sa mi ozvi na mail a ja ti ju poslem...

5 sandy sandy | Web | 14. dubna 2009 v 12:05 | Reagovat

jee...skvela poviedka :DDD...tesim sa na pokracovanie :-))...a este dobre, ze som sa sem dostala, aspon mam dalsi typ na citanie :D zrejme si kupim aj knihy :DDD

6 goofy_girl goofy_girl | 3. května 2009 v 23:21 | Reagovat

juuj  mojko opäť som sa zaľúbila.. ked je poviedka taká uchvatná tak si neviem ani predstavit aka bude kniha.. musim si ju cim skor zohnat ...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama