5.kapitolka I/II

6. února 2009 v 22:09 | Es |  AFTER MIDNIGHT SUN...

5. kapitola 1/2

Lúka

No takže vám sem dávam prvú časť druhú už nestíham dnes a ani zajtra. V nedeľu tu bude to vám sľubujem ale asi až večer:) komentárik poteší....









Hej Edward nezabudni že zajtra bude slnečno a neboj sa všetko zvládneš... Takto mi pripomenula Alice znova všetko, čo udialo a ešte sa len udeje.

Keď začalo svitať blížil som sa veľmi pomalinky k Bellinmu domu. Charlie odišiel z domu ešte skôr ako som tam ja dorazil. Zaparkoval som tak, aby Bella nemala výhľad na moje parkujúce auto z okna jej izby. Podišiel som z menšími obavami k dverám a jemne som na ne zaťukal. Zrejme to počula, pretože hneď bežala k dverám a otvorila mi. Zdala sa byť nejaká roztržitá... Možno to bolo mnou. Keď ma však zbadala iba si povzdychla úľavou. Nechápal som prečo, možno na to príde rad neskôr. Dúfam... Myslím... Chcem... Nasadil som si moje ružovučké okuliariky a usmial som sa na ňu. Mala na sebe bledohnedý sveter podobne ako ja. Heh... Náhoda, že spolu ladíme. Zmätene sa na mňa pozerala a nechápala nad čím premýšľam.

"Dobré ráno."

"Čo sa deje?" poobzerala sa, zrejme sa uisťovala, či nemá niečo na sebe čo by tam nemalo byť.

"Ladíme spolu." Znova som sa usmial a len len, že som sa tam namieste nerozrehotal. Ako si to mohla nevšimnúť?! Aj keď pri Belle človek resp. upír nikdy nevie. Počkal som kým Bella zamkne pri mieste spolujazdca. Naozaj ma chce takto ničiť???? Však to je naozaj týranie zvierat! Nemôže si myslieť, že ju pustím nás zabiť. Nepochyboval som o jej schopnostiach šoférovanie, kým som nezistil, že pri mne je trošičku dosť roztržitá.

"Máme dohodu." Mohla na ňu zabudnúť mne by to ani trošku neprekážalo. Ale nejako to snáď zvládneš Edward. Odomkla si dvere a ja som iba mlčky a trpiteľsky čakal kým mi otvorí. Musím jej zohnať niečo iné aj keby to bola posledná vec, čo urobím.

"Kam to bude?" opýtala sa ma. No to je dobrá otázka, ktorú ti bohužiaľ nevysvetlím. To by som jej povedal najradšej.

"Pripútaj a, aj tak som dosť nervózny." Vrhla po mne pohľad, ktorý by vedel zabíjať. Ale nakoniec počúvla a pripútala sa. Aspoň, že to.

"Kam to bude?" zopakovala to ale už ráznejšie.

"Daj sa po stojednotke na sever." Povedal som jej a v mysli som si prehrával celú cestu. Pozoroval som ju so záujmom. Je to veľký nezvyk nechať sa voziť. Išla nehorázne pomaly. Slimák by je predbehol ale radšej držím jazyk za zubami, ak tam chcem dojsť ešte dnes. Neodpustil som si však jednu poznámku: "Máš v pláne dostať sa z Forksu ešte pred zotmením?"

"Tento pickup má dosť rokov na to, aby bol tvojmu autu starým otcom, takže maj trochu úcty."

Nezabralo to veľmi a iba som ju zbytočne nahneval. Ja sa asi nikdy nepolepším.

"Odboč doprava na stodesiatku." Keď tak urobila pokračoval som v inštrukciách na cestu. "Teraz pôjdeme až na koniec cesty." Usmial som sa pri pomyslení, koľko krát na tej menšej prechádzke zakopne. Dvadsať? Škoda, že o tom Emmett nevedel mohli sme sa staviť.

"A čo je na konci cesty?"

"Lesný chodníček." Usmial som sa lebo ten tam naozaj je ale my po ňom nepôjdeme to však zatiaľ nevedela.

"Pôjdeme na túru?" opýtala sa, keď je konečne došlo čo som povedal.

"Je to problém?"

"Nie." Odpovedala rýchlo a bezhlavo. Ajaj žeby sa niekto obával? Konečne vidím, že ma z niečoho aj menšie obavy. Už som si začínal myslieť, že je úplne bez pudu sebazáchovy.

"Neboj bude to len nejakých osem kilometrov a nikam sa neponáhľame." Snažil som sa ju upokojiť ale ona chytala infarktové stavy. Konečne viem, čo mi Emmett vždy vravieva: TYPICKÉ ŽENY! Dlho mlčala a preto som sa jej opýtal: "Nad čím premýšľaš?"

"Iba uvažujem kam asi idem." Nebolo to to, čo mi chcela povedať ale nebudem sa jej to ďalej vypytovať ak nechce. Dnes je to iba o nej a o mne a nechcem aby sa cítila nepríjemne. Keby to tak malo byť nikdy by som si neodpustil, že som jej zničil celý tento prekrásny deň. Ako ju upokojiť? Ach už to máam. "Na miesto, kam rád chodievam, keď je pekne." Pozrel som sa von oknom a rovnako aj ona. Naozaj bolo prekrásne. Oblaky sa vytrácali z oblohy a dávali priestor slnku.

"Charlie povedal, že dnes bude pekne." Prerušila moje myšlienky ale mala naozaj pravdu. Ja mám ale spoľahlivejší zdroj ako ona.

"A povedala si mu kam sa chystáš?" spýtal som sa jej lebo som si uvedomil ako by mohol byť Charlie vystrašený, keď príde domov a jeho dcéra nikde.

"Nie."

"Ale Jessica je v tom, že idem spolu do Seatlu?" prosím nech nieje až tak hlúpa. Ostať sama s upírom a nikto nevie nič. Najhoršia kombinácia.

"Nie, povedala som jej, že si to zrušil, čo je pravda."

To nieje možné! "Nikto nevie, že si so mnou?" ona vie ako ma vytočiť.

"Ako sa to vezme. Predpokladá, že Alice si to povedal..."

Nestihla ani dopovedať. "To nám naozaj pomôže, Bella." Úplne ma ignorovala tak som pokračoval. "Máš z Forksu takú depresiu, že si dostala chuť na samovraždu?"

"Povedal si, že by si z toho mohol mať problém... keď sme na verejnosti toľko spolu." To snáď ani nieje pravda!!!!

"Takže teba trápi, že JA by som mohol mať problém, ak sa ty nevrátiš domov?" Bol som už riadne nahnevaný. Ona asi naozaj neuvažuje normálne. Na to iba prikývla takže to je naozaj pravda. Zvyšnú časť sme iba mlčali a ja som sa snažil upokojiť aby som jej to uľahčil. Trápilo ju to. A to som nechcel. Zastali sme a Bella vystúpil. Urobil som to isté. Pri tom dom si vyzliekol sveter, pretože bolo naozaj dosť teplo a bolo nepohodlné mať na sebe toľko vrstiev. Všimol som si, že urobila to isté.

"Tadeto." Povedal som a nasmeroval som ju do lesa.

"A chodníček?" chudáčik môj malinký. Hovorila z nej čistá panika.

"Povedal som, že na konci cesty je chodníček, nie že po ňom pôjdeme."

"Žiadny chodníček?" teraz to znelo úplne zúfalo. Chcel som ju objať a privinúť si ju na hrudi. Ukázať jej, že sa nemá čoho báť. Bola by však veľmi blízko a ja si niesom sám sebou istý.

"So mnou sa nestratíš." Otočil som sa a pozrel som sa na ňu posmešným výrazom. Pozerala na mňa a zadržala dych. Poriadne si ma premerala. Vyzerala dosť zmučene a nevedel som prečo. Možno tá túra nebola až taký dobrý nápad. "Chceš sa vrátiť domov?" povedal som ale niesom si istý, či by som ju len tak nechal odísť.

"Nie." Prišla ku mne a jej dych som cítil na mojom tele. Bol to neskutočne príjemný pocit.

"Deje sa niečo?" ešte stále totižto vyzerala zmätene.

"Nie som dobrý turista. Budeš musieť byť veľmi trpezlivý." Ach jaj tak predsa. Nieje to len tými pádmi ale na to som mohol myslieť skôr ako som ju sme ťahal. Nejako to zvládne určite ja viem byť trpezlivý, keď sa fakt veľmi snažím. To posledné som vyslovil nahlas. Pozrel som sa do jej prekrásnych očí. Pousmiala sa dosť nesmelo. "Zoberiem ťa domov." Sľúbil som jej. Aj keď nie hneď teraz, to som nedodal.

"Ak chceš, aby som zvládla osem kilometrov naprieč džungľou pred západom slnka, mal by si vyraziť." Nechápal som prečo je taká sarkastická. Aj to asi čoskoro zistím. Vyrazil som a šiel som do lesa. Viedol som ju po rovnej ceste, ktorú by mala zvládnuť. Všetko, čo by ju mohlo ohrozovať ale o čo by sa mohla potknúť som jej odpratal z cesty. Nebudem riskovať. Zastavil som sa pri veľkých kameňoch ktoré by podľa môjho úsudku mala problém prejsť. Jemne som ju chytil a nadvihol. Jej srdce začalo vtedy pracovať rýchlejšie ako som bol zvyknutý. Prekvapilo ma to. Nikdy som nepočul jej myšlienky ani to čo si o mne myslí. Kiežby to tak nebolo. Takmer celú cestu sme premlčali. Keď sa mi to už zdalo dlho prehodil som s ňou pár viet. Krížový výsluch. Toho sa už nezbaví. Takisto ani mňa. Na moje miestočko sme došli tesne pred poludním. Išiel som veľmi trpezlivo. keby to bol niekto iný nečakal by som. Ako jedná jediná žena zmení muža. Slnko už jasne svietilo na oblohe. Bol naozaj prekrásny deň, ktorý som trávil s mojou Bellou. Po chvíli som zbadal svetlo predierajúce sa na konci les. Neboli sme už ďaleko. Konečne nebudem pred ňou nič skrývať. Uvidí čo som v skutočnosti. Pridal som trošku do kroku. Zrýchlila so mnou.

"Už sme tam?"

"Skoro." Bol som šťastný že zmenila svoju náladu. Začínala si zo mňa uťahovať takže všetko bolo v poriadku. "Vidíš to svetlo pred nami?"

"Hm, mala by som?"

Ešte ho nevidela. "Možno je pre tvoje oči priskoro."

"Asi by som mala zájsť k očnému." Rozosmial som sa. Je jednou z mála osôb, ktoré ma k tomu prinútia za každých okolností. Po ďalších krokoch už videla aj ona jasné svetlo. Zrýchlila a ja som ju nechal ísť prvú. Išiel som mlčky a pomalšie za ňou. Išla ďalej ale ja som zastal na kraji lesa, kde na mňa slnko nemalo dosah. Čo ak sa ma zľakne, utečie alebo niečo také? Otočila sa a hľadala ma pohľadom. Keď ma našla podišla bližšie ku mne. Ostražito som na ňu pozrela ale ona ma len povzbudzovala. Vyzerala, že zvládne čokoľvek. Zdvihol som ruku aby som jej naznačil, nech nejde bližšie. Nadýchol som sa. Teraz alebo nikdy a vstúpil som do slnkom zaliatej krajiny.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 nezvetsna nezvetsna | Web | 7. února 2009 v 12:05 | Reagovat

jeeej.... pekná kapitola a atak isto aj tvoj dizajn sa mi páči...

Inač ja som tam tiež pridala novu tak ak sa ti chce a budes mat cas tak si ju precitaj

2 Alis Alis | Web | 7. února 2009 v 22:48 | Reagovat

Jestli se ti chce diplomík dělat nebráním se...:)

3 ChiLie ChiLie | Web | 8. února 2009 v 13:38 | Reagovat

diky za napisanie=) uz si pridanaa...a mas to tu krasne=) a paci sa mi tato kniha=)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama