Niečo ako prológ (twilight)

20. ledna 2009 v 12:04 |  AFTER MIDNIGHT SUN...
Predpokladá, že to poriadne pokazím. Takže majte so mnou strpenie. Je to pokačovanie k piatej knihe teda tým dvanástim kapitolám od Meyerovej.
Bola stále zvedavá, aj keď sa dnes pýtala toľko otázok. Moja vlastná zvedavosť bola ešte stále neuspokojená; odpovedanie na jej otázky odhalilo tak akurát moje tajomstvá - z nej som vytiahol len málo. A to nebolo fér.
"Hej, Bella?"
"Áno?"
"Zajtra som na rade ja."
Stiahla obočie. "Na rade na čo?"
"Na kladenie otázok." Zajtra, kde budeme na bezpečnejšom mieste, obkolesenom množstvom svedkami, dostanem konečne svoje odpovede. Zaškeril som sa nad tou myšlienkou a otočil sa, pretože ona ešte stále stála stuhnuto pred domom. Aj keď bola vonku, v aute sa stále vznášala ozvena elektriny. Takisto som chcel vystúpiť, odprevadiť ju k dverám ako dôvod, aby som mohol zostať vedľa nej...
Žiadne ďalšie chyby. Dupol som na plyn a vzdychol som si, keď zmizla. Zdalo sa, ako keby som od nej utekal a potom sa vracal, nezostávajúc na jednom mieste. Ak to medzi nami má byť niekedy harmonické a pokojné, budem musieť nájsť nejaké riešenie.
Týmto končila 12. kapitola v Midnight Sun.
Prišiel som domov a letmo som sa pozdravil z rodinkou. Rosalie sa vždy záhadne vyparí, keď prídem asi aby som nevyzradil jej malilinké tajomstvo, prečo nemá rada Bellu. Je zábavné pozorovať jej myšlienky. Emmett by jej s tým nedal pokoj.
Vyšiel som hore po schodoch a bol som rád, že mi nkto nevenoval pozornosť. Teda takmer až na našu malinkú Alice. A ja som si chcel vydýchnuť. Išla za mnou do izby a sadla, skôr povedané hodila sa, na gauč.
No? Hovor? Čo sa dialo, videla som len útržky?
"Je v poriadku ale mala štastie. Ona naozj priťahuje všetky nebezpečenstvá a nehody.
Hih a kedy ma konečne predstavíš?
"Niekedy..." odpovedal som jej neurčito. Na našu neverbálnu konverzáciu si už všetci zvykli. A potom som to znova pocítil. Tá úzkosť keď niesom pri nej. Čo ak sa jej niečo stalo? Možno niesom ja tým najväčším nebezpečím. Som parnoidný ale musím sa ísť uistiť, že je v poriadku. Alice zrejme videla kam pôjdem, pretože si iba pomyslela:
Neboj sa nič sa jej nestane.
Asi som sa zatváril veľmi kyslo keď dodala.
Choď ale raz mi ju predstavíš alebo sa predstavím sama!
"Dobre." Celá Alice. Rýchlo som sa pobral cez les, čo najrýchlejšie k jej domu.
Keď som sa pozotmení priblížil k bellinej izbe, svietilo malé svetlo v jej izbe na nočnom stolíku. Ešte bola hore ale mňa upokojovalo to, že som vedel že žije a je v poriadku. Keď zaspala priplížil som sa k jej oknu a opatrne som ho nadvihol. Niečo sa pohlo a ja som sa vystrašil na smrť. (je to len také prirovnanie). Pomaly a bez ďalších zvukov som vkĺzol dnu a sadol som si na hojdacie kreslo. Bella sa celú noc prehadzovala a hovorila moje meno tak sladko, až som si myslel, že už nespí. Upokojovala ma jediná myšlienka: stihnem utiecť skôr než si ma stihne všimnúť. Jedna z mála výhod byť upírom. Asi trikrát sa strhla zo sna a otvorila oči. No neskôr znova upadla do spánku. Až nadránom prestala hovoriť zo sna a ja som si uvedomil rýchloplynúci čas. Vyliezol som oknom a zbehol som si po auto. Urobil by som všetko preto aby som s ňou mohol byť, čo najviac. Nenápadne som oznámil Alice, že by bolo potrebné vyvetreť Rosaliino pekné autíčko a jej nebolo treba veľa vysvetľovať. Zabočil soma bol som takmer pred jej domom, kde som počkal, kým Charlie odíde z domu. Jej vôňu som cítil v aute ešte od včerajška takisto ako jej dotyk na mojej ruke... Asi má Alice pravdu, naozaj ju milujem a nič s tým nespravím. Ale verím, že v jednom sa mýli a existuje aj tretie riešenie... Nikdy ju nepremením pokiaľ to bude v mojej moci. Charlieho auto práve odišlo z príjazdovej a na jeho miesto som sa postavil mojím autom. Čo ak nebude chcieť ísť so mnou? Nie, na takéto veci nesmiem ani pomyslieť. Počul som jej kroky po schodoch a vnímal som ako zamyká dvere. Videl som ako placho alebo možno nerozhodne? Podišla k autu a natúpila si. Podarilo sa jej to bez pádu. Emmett by nemal radosť vždy stavia vyššie a Jasper. Nadtouto myšlienkou som sa musel uškrnúť. Len dúfam že si nič nevšimla.
"Dobré ráno." povedal som tým najsladším hlasom akým som vedel. "Ako sa dnes máš?" Pri tejto otázke som jej prechádzal očami po tvári a túžil som sa jej dotknúť. Ako keď ukážete malému dieťaťu zmrzlinu a ono si ju hneď chce dať, no nemôže.
"Dobre, ďakujem." Videl som na jej tvári tú istú túžbu ako u mňa. Pohľadom som si všimol kruhy, ktorá mala pod očami.
"Vyzeráš unavená." podotkol som.
"Nemohla som spať." povedala a zahmbene si prehodila vlasy cez rameno. Tento pohyb som neznášal lebo som ju nemohol vidieť, vidieť jej pohľad, úsmev hocičo.
"Já tiež nie" podotkol som len tak medzi rečou, nadčím sa zasmiala. Naštartoval som a išiel som ku škole.
"Mám pocit, že som spala len o trošku viac ako ty."
"Nato si vsadím." vedel som to s určitosťou povedať. Možno som u nej v noci bol a sledoval som ju ako spí. Ale iba možno.
"Tak čo si včera robil?"
Zasmial som sa. Zase lavína otázok. "Ani nápad dnes sa pýtam ja."
"Áno máš pravdu, čo také chceš vedieť?" prikývla a ja som sa už nevedel dočkať. Bolo toho veľa, čo som sa o nej chcel dozvedieť. V hlave sa mi vyrojili tisíce otázok a nejak som ich usporiadal poľa ťažkosti. Začnem najľahšími a pokračujem tými ťažšími.
"Aká je tvoja obľúbená farba?"
Zdvihla na mňa pohľad. "To sa každým dňom mení."
Jej odpoveď bola iná ako som očakával. "Aká je tvoja obľúbená farba dnes?"
Nechápavo na mňa zírala ale odpovedala mi. "Asi hnedá." Uškrnul som sa lebo som to už nedokázal ďalej potláčať. Hnedá??? Koho je obľúbená farba hnedá. Bella ma vždy s niečím prekvapí. Edward, musíš si zvykať. "Hnedá?"
"Presne hnedá. Hnedá je teplá farba a chýba mi. Všetko čo by tu malo byť hnedé je pokryté čvachtavým zeleným machom." Zdalo sa mi to alebo si naozaj sťažovala? Nachvíľu som sa jej pozrel do očí, či to naozaj myslí vážne. "Máš pravdu, hnedá je teplá." Prameň vlasov sa jej spustil po tvári a ja som mimovoľne netiahol ruku aby som ho vrátil späť. Bolo neskoro, kým som si to uvedomil. Jedným rýchlym pohybom som jej ho vrátil namiesto. Bol som tak blízko jej tváre, mohol som sa dotknúť, premohol som nutkanie a pozrel som sa na cestu. Až teraz som si uvedomil, že som pred školou. Zaparkoval som a otočil som sa k nej. "Aké Cd máš práve v prehrávači?" Keď mi povedala jeho meno, pera sa mi roztiahli do širokého úsmevu. Otvoril som odkladací priestor a vybral som z neho to isté CD. "Od Debussyho. Toto?"
Deň plynol podobným spôsobom. Čakal som ju po skončení hodiny a odpravádzal som ju k jej triedam. Mne to nevadilo, veď by som stihol behom sekundy ísť k nej domov a vrátiť sa späť. Na obede som sa vypytoval na všetko, čo ma len napadalo. Na filmy aké ma rada, knihy... Na hocičo, čo mi pomáhalo dozvedieť sa o nej čo najviac. Keď som sa jej spýtal na drahokam aký má rada zčervenala a povedala: "Topás." Nešlo mi dohlavy prečo sčervenala a tak som z nej vypáčil odpoveď prečo. "Takú farbu majú dnes tvoje oči." odpovedala. "Predpokladám, keby si sa ma spýtal o pár dní poviem ónix." Nemal som rád, keď som zisťoval ako veľmi jej na mne záleží. Nikdy by som jej neodpustil keby sa jej niečo stalo. A čím viac jej na mne záležalotým viac na mňa bola naviazaná. Pokračoval som v otázkach.
Viem, že nieje práve najlepšie skončiť ale chcem si nechať hodinu biológie na ďalšiu kapitolu :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 goofy_girl goofy_girl | 11. dubna 2009 v 0:38 | Reagovat

no tuna nemas žiadny kometarik. tak ja ti tu jeden dám. som rada že si sa rozhodla pokracovat v polnocnm slnko aj ekd to teraz pises po svojom vobec si to enskazila je to uchvatne a pis dalje. budem rada ak ked too dopises napises aj neico dalsie .D:d

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama