3. kapitolka

20. ledna 2009 v 12:17 |  AFTER MIDNIGHT SUN...

No ahojte všetkým. Viem žed toto mi trvalo trošku dlhšie ako som predpokladala ale dúfam, že sa vám to bude všetkým páčiť. Snažila som sa. Už len jedna kapitola a potom bude lúka. Na to sa dosť teším aj keď to bude dosť zložité. :)






3.kapitolka




Dobre viem, že som nadmieru paranoidný, čo sa týka Belly. Chcel som sa po pár metroch vrátiť naspäť k nej, uistiť sa, že je v poriadku. No donútil som sa ísť rovno domov a nevracať sa.

Keď som otvoril vchodové dvere začul som myšlienky Esme: Konečne, je v poriadku. Tak som sa bála.

Vošiel som do obývacej izby, kde bol zvyšok mojej podarenej rodinky. Po dlhšom čase som znova videl aj Rosalie, ktorá sa mi bezpečne vyhýbala. Jediné, čo ma vystrašilo boli Emmett s Jasperom, ktorí sa pretláčali na mojom klavíri. Podotýkam mojom! Neskutočne sa zabávali na mojej reakcii. Skoro som z nich urobil štyroch.

Ale no tak miláčik nehnevaj sa. Neboj, tvojmu bábätku neublížime veľmi. Aj tak si si chcel kúpiť nový.Pomyslel si Emmett.

No jasné chcel ale ten klavír je asi jediná vec, ktorú mám už dosť dlhú dobu. Ja mu to raz vrátim aj s úrokmi.

"Ed čože sa ti ráčilo tu ukázať?" posmešne poznamenal Emmett.

"Vieš prišiel som sa skontrolovať veci, o ktoré sa mi vynikajúco staráte!" pokračoval som v jeho posmešnom tóne. Po 20 minútach som ich konečne vyhnal od môjho klavíra a sám som si zaň zasadol. Moje prsty sa samovoľne kĺzali po klávesoch a ja som s tým zbavoval pochmúrnych myšlienok.

Z rozmýšľania ma vytrhol hlas Esme. Počul som ako Esme podotkla Carlislovi: "Aký je dobré mať ho znovu chvíľu doma. Dúfam, že to všetko dobre dopadne."

"Hej Ed vydrž to s Bellou aspoň týždeň. Stavil som sa s Alice a Emmettom, že to vydržíš aspoň týždeň. Emmett tipuje menej ako vždy. Nedáva jej veľkú nádej a Alice podstatne viac. Však vieš vždy musí preháňať."

Vrhol som nahnevaný pohľad na Alice, ktorá sa tvárila, že nič nepočuje. Malá potvorka, si to s ňou vybavím. Raz určite. Práve ku mne podišla a ukázala mi jej ďalšiu víziu. Bola na nej Bella v prekrásnych šatách po mojom boku. Jej kože bola bledá a srdce nehybné. Stále bola krásna, no toto nikdy nedovolím aby sa stalo. Takáto vízia je už asi 10, ktorá ukazovala Bellu ako jednu z nás. V hĺbke duše viem, že sa tomu nevyhnem ak s ňou chcem ostať ale nechcem si to pripustiť. Po krátkej chvíli sa ozvala Rosalie, ktorá si doteraz v pamäti hovorila Shakespearove repliky a po chvíľke ich začala prekladať aj do francúzštiny. Bolo veľmi komické ju počúvať až som sa nahlas zasmial. "Rose, to sa mi vážne chceš stále vyhýbať?"

"Nie, iba tak 100 rokov." Načo sa zasmiala už aj ona. Prestal som sa venovať klavíru a sadol som si medzi Jaspera a Emmetta resp. som si sadol na nich. Alice začala s Rose preberať oblečenie tak som sa venoval radšej Emmettovi a spol. Keď sa Rosa a Alice pustia do šatstva je to nadlho.Tento lak je nádherný, tieto šaty musím mať, ale tieto majú krajší golier, tieto nemajú čipku...Na toto som chytal nervy. Neznášam tieto babské kecy. A to som ešte citlivý aspoň sa o to snažím.

Emmett práve rozmýšľa nad spôsobmi ako by mohol podripnúť svoju krajšiu polovičku : Rose ten lak by ti nešiel k vlasom. No toto by sa mi stopercentne na tebe páčilo.

Podotýkam, že myslel na dosť výstredné kratučké šatôčky v ružovej farbe a sukňa bola ako baletná. Pamätám si ako raz Emmett pobehoval po dome v takejto sukničke. Všetci sme sa váľali po zemi a s Rose na čele. Nikdy som neprišiel na to, čo ho to napadlo. A hlavne kde na to prišiel. Esme bola konečne šťastná, že sme všetci pokope, a Carlisle ma konečne videl, že sa netrápim a myslím na niečo iné. Prerušil som Alice a začal som sa s ňou dohadovať na zajtrajšom love. Ona jediná ma vedela pochopiť. Emmett si myslí, že som úplný blázon... No a Rose to už viete. Jedinú protislužbu, čo za to chce je, že ju budem musieť s Bellou zoznámiť, lebo ma ináč bude mučiť rôznymi spôsobmi, ktoré sa mi asi nebudú veľmi páčiť. Práve nad nimi rozmýšľala. Rozhodovala sa pred vystrašením Belly alebo znemožnením mňa pre ňou. Mal som pravdu nechcem pocítiť na vlastnej koži ani jedno. Nebudem radšej riskovať. Na krátku chvíľku som zbehol do mojej izby, kde som sa prezliekol. Nemôžem predsa chodiť stále v tom istom, hlavne keď pre mňa Alice s Rose nakupujú nechutné množstvo vecí. Radšej nezisťujem, čo budú robiť s Bellou. A stavím svoj krk na to, že nebude mať veľmi na výber. Prezlečený som zbehol ešte na chvíľu dole aby som sa z ostatnými rozlúčil.

Pozor ide naša modelka.... pomyslel si posmešne Emmett. Haha veľmi vtipné.

"Ed už je čas." Upozornila ma Alice. Tak som sa iba rozlúčil a išiel som čo najrýchlejšie. S Alice si dobre rozumieme a vždy vie všetko J. Má len maličkú chybu, vždy musí mať čo chce ináč by sa jej to veľmi nepáčilo a neprestala by otravovať. Na to sa však dá zvyknúť. Rose je dosť ťažkej povahy. Nikdy Carlislovi neodpustila, čím teraz je ale ani mu to nikdy nepovedala. A tiež má taký maličký komplex voči mojej Belle. Emmett rieši všetko bezhlavo a silou. Je to taký náš rodinný medvedík. No dobre skôr medveď. Jasper je vegetariánom najkratšie. Zvláda to dosť problémovo ale Alice ho vždy podrží. Keby vedela o jeho myšlienkach. Napríklad prvý deň v škole si predstavoval koľkými spôsobmi sa dá ukončiť život človeka. Našťastie preberal iba teóriu. Takto som premýšľal celú cestu až k Bellinmu domu. Všetci už spali ako zabitý. Ako tradične som otvoril okno. Tentoraz som však prešiel celú Bellinu izbu a sadol som si na kraj jej postele. Kľudne spala iba sem tam niečo povedala. Jemne som jej prešiel prstami po ruke. Cítil som teplo jej kože oproti mojej a prsty som mal v ohni. Rýchlo som sa odtiahol aby som ju náhodou nezobudil alebo niečo nespravil. Jej vôňa sa mi vpíjala do tváre, pľúc až celého tela. Celú noc bola pokojná s skoro ma objavila, lebo som si neuvedomil koľko je hodín. Začínalo svitať a tak som sa rýchlo dostal mimo dosahu jej očí. Utekal som ako som vedel k domu a vzal som si auto. Rose to vôbec nevadilo, pretože milovať byť stredobodom pozornosti. Keď som prišiel Charlie práve odchádzal z domu. Hneď som sa postavil na jeho miesto. A čakal som. Teraz vošla do auta s ohromnou rýchlosťou, úplne bez uvažovania. Dôveruje mi a to by sa mi asi nemalo páčiť ale ja si nemôžem pomôcť. Keď viem, že jej na mne záleží, ženie ma to vpred. Síce vždy na ňu za to vyskočím, nemyslím to tak aspoň v mojom vnútri nie. To však nikdy nesmie zistiť. "Ako si vyspala?" spýtal som sa jej hoci som dopredu vedel odpoveď. Otázku som položil tým najlahodnejším hlasom. Bol som zvedavý, či zaberie a zdá sa, že áno. Oh som tým najšťastnejší pod slnkom.

"Dobre ako si sa mal ty v noci?" opýtala sa ma so záujmom.

"Príjemne." Týmto ma neskutočne pobavila. Keby tak vedela. Znova som sa usmial snáď si to nevšimla.

"Môžem sa spýtať čo si robil?"

"Nie, dnešok je môj." Zaškeril som sa na ňu. Neviem či by som sa jej priznal k mojím činom. Možno raz ale dnes nie.

Dnes som rozhodnutý na čo sa budem pýtať. Na ľudí. Priatelia, rodina, kamaráti... a tak to pokračovala napríklad som sa jej pýtal na chlapcov s ktorými chodila a ona mi na to odpovedala že s nikým. Jedna s našich spoločných vecí. Na to aká je príťažlivá ja divné, že nikoho nemala. Dosť ma to prekvapovalo. "Takže si nikdy nepoznala nikoho, koho by si chcela?" opýtal som sa jej. Neveril som jej. Teda chcel som aby to bola pravda. A to veľmi.

"Nie vo Pheonixe." Narážala tým na mňa. Stisol som pery a pokračoval v pretvárke. Nesmie sa na mňa naviazať tak ako ja na ňu. Nedovolím to, radšej nech trpím ja a nie ona. Teraz sme už sedeli v jedálni a na chvíľu som sa odmlčal.

Spomenul som si, že na biológiu nejdem a Bella sa nebude mať ako zviesť. Na toto som predtým nemyslel ale však krátka zastávka u nej doma ma nezabije a ani Alice. Nejak to zvládnem. "Mal som ťa dnes nechať ísť autom."

"Prečo?"

"Poobede odídem s Alice."

"Aha." Zdalo sa mi to alebo bola naozaj sklamaná. Nie to nieje možné. "To nevadí, môžem ísť aj pešo." Takúto odpoveď som fakt nečakal. Za posledných pár dní som bol zaskočený viac ako za zvyšný 100 rokov. Dúfam, že sa to vekom nebude zhoršovať...

"Nenechám ťa ísť pešo." A nenechal by som ju aj keby som po ňu mal prísť a vlastnoručne ju odniesť domov. "Dojdeme po tvoj nákladiačik a nechám ti ho tu."

"Nemám so sebou kľúče a prechádzka mi vážne nevadí."

Zavrtel som hlavou. "Nie tvoje auto bude tu a kľúče budeš mať v zapaľovaní. Teda pokiaľ sa nebojíš že by ti ho mohol niekto ukradnúť." Pri tejto predstave som sa musel zasmiať. Tu a kradnúť. Neexistuje.

"V poriadku." Ale zatvárila sa akoby to brala ako výzvu. No ja som sa na ňu iba sebaisto usmial. Ešte ma nepozná.

"A kam vlastne ideš?"

"Na lov." Povedal som smutne. Vždy mi robí problém sa k týmto častiam mojej povahy priznávať. "Ak mám byť zajtra s tebou sám, urobím všetky predbežné opatrenia, ktoré môžem." Zajtra to bude pre moju sebakontrolu veľká výzva. "Môžeš to ešte stále zrušiť, vieš." Povedal som prosebne. Ona miesto toho aby sa na mňa pozrela sklopila pohľad.

"Nie, nemôžem." Zašepkala a znova sa na mňa pozrela.

"Možno máš pravdu." Čo sa má stať nech sa stane. Práve som mojím úžasným radarom zachytil Jessicine nenávistné myšlienky. Prebodávala ma jej pohľadom a ja som sa na nej dobre bavil.

"Kedy ťa zajtra uvidím?" opýtala sa ma.

"to záleží na tom.. Zajtra je sobota možno si chceš pospať."

"Nie." Vypadlo z nej bez rozmýšľania a ja som potlačil úsmev.

"Tak potom ako zvyčajne. Bude tam Charlie?"

"Nie zajtra ide na ryby."

"A keď neprídeš domov čo si bude myslieť?" Nechcel som si to radšej ani predstavovať.

"Nemám potuchy. Vie, že som mala v pláne prať. Možno si bude myslieť, že som spadla do práčky." Zamračil som sa na ňu a ona na mňa. Ako to môže brať tak sarkasticky?

"A čo budeš dnes loviť?" spýtala sa asi aby zmenila tému.

"Čokoľvek, čo nájdeme. Nepôjdeme ďaleko." Bol som prekvapený už znova jej bezstarostnou otázkou.

"Prečo ideš s Alice?"

"Alice ma najviac... podporuje." No pri týchto slovách som sa musel zamračiť. Moje rodina ma mala rada ale nechceli si pripúšťať, že by Bella mala byť jej súčasťou.

"A ostatný? Čo oni?"

"Väčšinou neveria." Že ťa dokážem nezabiť. Milá podpora nie?

Pozrela na moju rodinu a povedala: "Nepáčim sa im."

"V tom to nieje. Nechápu prečo ťa nedokážem nechať na pokoji." Čiastočná pravda.

"Ani je nechápem, keď už sme pri tom."

Prevrátil som očami. "Hovoril som ti že sa vôbec nevidíš jasne? Nikdy v živote som nestretol nikoho ako si ty. Fascinuješ ma." Práve som sa priznal. No ona si myslela, že žartujem. Aspoň sa tak tváril a tak som pokračoval. : "Keď má niekto také výhody ako ja, dokáže chápať ľudskú povahu oveľa lepšie. Ľudia sú ľahko predvídateľní. Ale ty... Nikdy neurobíš to čo očakávam. Ty ma vždycky prekvapíš. Toto sa dá vysvetliť ľahko. Ale je toho viacej... a to sa už nedá vysvetliť slovami." Medzitým čo som hovoril, pohľadom si premeriavala moju rodinu. A zrazu som zbadal ako Rose drží Bellu pohľadom. Vydal som nahnevané vrčanie, ktoré dobre počula, pretože sa otočila späť k ostatným. Toto nemala robiť. V Belliných očiach som videl strach a zmätok. "Je mi to ľúto. Ona má len starosť. Vieš... Nebolo by bezpečné, keby po tom čo som strávil s tebou toľko času verejne..."

"Keby čo?" spýtala sa ma dosť zmätene.

"Keby sa to skončilo... zle." Sklonil som hlavu a položil som si ju medzi dlane. Skľučovalo ma, že by som jej mohol veľmi ublížiť. Stačilo by máličko, malinká odchýlka v mojom sebaovládaní. Zbadal som ako ku mne priblížila svoju ruku, hneď ju však odtiahla. Bolo jej ma naozaj ľúto? Nechápem to a neprestáva ma tu udivovať. Myslel som, že by sa ma mala báť, odísť, utiecť s krikom a ona nado mnou súcití.

"A ty teraz musíš odísť?" opýtala sa.

"Áno, je to tak pravdepodobne najlepšie. Stále nám na biológii zostáva 15 minút toho strašného filmu. Myslím, že by som to nezniesol." Priznal som sa.

Medzitým sa k nám celá natešená vybrala Alice. "Alice" povedal som bez toho aby som sa na ňu pozrel.

"Edward." Upozornila ma a pokračovala myšlienkovým rozhovorom. No tak predstav nás. Veď vieš ako sa neviem dočkať.

Jasné vedel som. "Alice-Bella, Bella-Alice." Predstavil som ich. Strašné asi nikdy nepochopím ako funguje ženský mozog. A to som si myslel, že to už viem.

"Ahoj Bella. Je pekné ťa konečne spoznať." Vrhol som na Alice nahnevaný pohľad. Rozmýšľal som nad spôsobmi ako sa jej pomstiť. Vedel som, že to videla. Ha haha vtipné Ed.

"Ahoj Alice." Pozdravila ju Bella.

"Si pripravený?"

"Skoro. Stretneme sa v aute." Odpovedal som a odišla bez ďalších zbytočných slov.

"Mala by som povedať uži so to, alebo to tak neprežívaš?" spýtala sa ma.

"Nie uži so to funguje rovnako dobre ako čokoľvek iného." Usmial som sa nad predstavou prílivovej vlny otázok hneď ako prídem do auto, ktorú na mňa spustí Alice.

"No tak si to uži." Zdalo sa mi to alebo sa naozaj premáha aby ma neuprosila aby som ostal? No, človek nikdy nevie.

"Budem sa snažiť a ty sa pokús byť v bezpečí."

"V bezpečí vo Forks - to je výzva!"

"Pre teba to je výzva. Len mi to sľúb." Neodpustil by som si keby sa jej niečo stalo len preto, že som na ňu nedával dostatočný pozor.

"Sľubujem, že sa budem snažiť byť v bezpečí. Dnes večer budem prať, to by malo byť plné nebezpečia."

"Nespadni do práčky." Teraz som si z nej už aj ja uťahoval.

"Vynasnažím sa." Povedal som a postavil som sa.

"Uvidíme sa zajtra." Vzdychla si.

"Pripadá ti to dlhá dobe, že?"

Smutne prikývla. Trhalo mi srdce keď som ju videl takúto smutnú. "Ráno tam budem." Po týchto slovách som natiahol ruku cez stôl a jemne som jej prešiel prstami po tvári. Už to nebolo také ako prvýkrát. Asi som si začal zvykať. Potom som sa otočil a odišiel som. Keď som prechádzal cez jedáleň Mike na mňa vrhal nenávistné pohľady a nielen on ale aj štvrtinka školy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Mám pokračovať v poviedkach ďalej???

áno
nie

Komentáře

1 ChiLie ChiLie | Web | 20. ledna 2009 v 19:36 | Reagovat

jeeej..ty to tak pekne pises=) paci sa mi to!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama