1. kapitolka

20. ledna 2009 v 12:15 |  AFTER MIDNIGHT SUN...
No takže ako som vám všetkým sľúbila je tu 2 kapitola newiem či sa bude páčiť ... Vyplazený jazyk

Biológia…
Vypytoval som sa jej rozne otázky ale moja druhá časť mňa si predstavovala ako by asi chutila jej krv. Rýchlo som však zahnal tieto myšlienky lebo aspoň v jednej veci som si bol stopercentne istý. Túžim po nej a milujem ju. Tona bola tým, čo mi pomáhalo prežiť. Vedel som, že je prineskoro odísť a dať jej pokoj. Do triedy vstúpil pán Barner. Privliekol so sebou premietač. Úplne som na to zabudol. Trošku som sa od Belly odtiahol ale vedel som, že mi to nijak nepomôže. Prestal som sa Belly vypytovať na jej život a zmĺkol som. Bolo to divné, lebo vždy keď pán Barner zhasol svetlo vnímal som iba Bellu, no a ešte možno Jessicine výlevy žiarlivosti a hnevu. (Nemám ani potuchy prečo.... žeby mnou???) V tme skoro vyhrala moja druhá polovica, ktorá uvažovala z ktorej strany by som začal ale podarilo sa mi ju nakoniec udržať na uzde. Edward schop sa!!! Celú hodinu som sa zabával na Belle, ktorá vyzerala až priveľmi roztržito. Akoby bola na vážkach, aj keď neviem prečo. Jediné čoho som sa obával bolo to, že raz vstane a odíde odomňa navždy. Premrhal som celú hodinu rozmýšľaním o Belle. A to myslím vo všetkých smeroch. Aj tých upírskych aj tých ľudských. Keď pán Barner konečne zapol svetlá, Bella na mňa zdvihla svoj pohľad. Až teraz bolo moje druhé ja bezpečne zakopané niekde pod zemou. Zazvonilo a tak som nečuteľne vstal a počkal na ňu. Nechápem prečo to ľuďom vždy tak trvá. Ale čo sa jej týka som až priveľmi trpezlivý. Jessica na nás pozrela a neodpustila si nás okomentovať. Čo je na nej také? Však si ma konečne všimni Ed. Pozri na nej nieje nič výnimočné... A tak ďalej fakt ma začínala unavovať a mal som sto chutí si ju tu podať. Asi som naozaj poriadne ochranársky týpek. Nechápem sám seba. Presunuli sme sa k telocvični, kde sme mali ešte chvíľku času. Bez toho aby som sa stihol ovládnuť som jej jemne prešiel rukou po tvári. Nebolo to až také hrozné, ako so si myslel ale pre jej vlastnú bezpečnosť som sa vzdialil. Keď však zabočila za roh mierne som očúval za dverami. Chcel som sa uistiť, že je v poriadku a keď som zahliadol Jessicine myšlienky mal som to isté šťastie ako minule. Bola v dievčenskej šatni a prezliekala sa. Na to to sa asi naozaj nemám pozerať a tak som radšej odišiel. Zapol som si v aute rádio. Keď som sa pamätal utekal som na chodbu. Práve zvonilo. Zbadal som ju takmer hneď. Vlasy jej povievali okolo hlavy a rýchlou chôdzou sa približovala ku mne. Usmial som sa na ňu a ona na mňa. Znova som začal s krížovým výsluchom, ktorým sme pokračovali aj v aute. Dokázal by som tu s ňou byť hodiny. Neuvedomoval som si čas ale zrazu som si všimol, že je už po súmraku. Znova sa rozpršalo ale to v tomto meste nebolo ničím neobvyklým. Hovorila mi aj o veciach pre mňa nových. Príjemne ma to prekvapilo. Hovorila neskutočne uvoľnene a spontánne. No musel som sa jej prestať vypytovať, čo bolo nesmierne ťažké lebo to znamenalo nechať ju odísť domov.
"Skončil si?" opýtala sa ma lebo si všimla že som zmĺkol.
"Ani náhodou ale tvoj otec bude čoskoro doma."
"Charlie" povzdychla si. Je taká krehká a zároveň úžasná. No čo za to dostala na oplátku? Lásku najnebezpečnejšie tvora. Mňa.
"Ako veľmi je neskoro?" spýtala sa...
"Stmieva sa" a povedal som a Bella medzitým pozerala na hodinky. Asi jej ten čas nešiel do hlavy. Vyzerala zmätene a ja som nevedel prečo. Strašne mi to liezlo na nevry. Prečo práve ona?? Pozeral som von oknom a podotkolsom: "Pre nás je toto najnebezpečnejšia časť dňa." Neviem, či to pochopila. Chcel by som byť s ňou 24 hodín denne. Možno má Alice ohľadom Belly naozaj pravdu, síce si to nechcem pripustiť. "Najpokojnejší čas. Ale svojím spôsobom tiež aj najsmutnejší... Koniec ďalšieho dňa, návrat noci. Tma je tak predvídateľná, nemyslíš?" Melancholicky som sa usmieval. Ona mi na to veľmi prekvapivo odpovedala : "Mám noc veľmi rada. Bez tmy by sme nikdy nemohli vidieť hviezdy." A hneď na to zamračila. Pokračovala vo svojej reči a ja som nechápal kam tým mieri. Počúval som ju zo záujmom. Asi ma nikdy neprestane prekvapovať. "Niežeby tu boli hviezdy vidieť často." No toto som naozaj nečakal. Musel som sa zasmiať.
"Charlie tu bude za pár minút. Takže pokiaľ mu nechceš povedať, že budeš v sobotu so mnou..." V kútiku duše som v to dúfal. Mohol byť proti a zakázať jej byť so mnou. Nikto iný by jej to nemohol povedať. Nechcem jej ublížiť ale túžim po nej tak ako za celých 100 rokov ešte nikdy.
"Ďakujem ale nie." Medzitým si poskladala učebnice. "Zajtra je teda teda rada na mne?"
"Rozhone nie!" bavil som sa na nej ale tváril som sa neskutočne nahnevane. "Hovoril som ti predsa, že som ešte neskončil, alebo snaď nie?" Naozaj si myslí že sa len tak jednoducho nechám predbehnúť. Ja?
"Čo ešte máš?"
"To poznáš zajtra." Povedal som tajomne a natiahol som sa cez ňu aby som jej otvoril dvere. Bol som tak blízko. Cítil som jej dych, krv prúdiacu v jej žilách stačilo sa len pohnúť o milimeter a mohol som sa jej aspoň dotknúť. Ale bál som sa, čo ak je moje druhé ja silnejšie? Nesmiem jej ublížiť, už len kvôli mojej rodine, ktorú mám rád. A v tom so zamrzol. Počul som tie myšlienky. Bol to Charlie vracajúci sa z práce. Pozrel som na ňu: "Ďalšie komplikácie," rýchlo som sa odklonil aby si ma nevšimol. "Charlie je za rohom." No nebol to len Charlie ale aj ten zasraný a slizký Jacob, pod ktorým by som najradšej zrovnal zem. Teda nebyť Belly. Naštartoval som auto, medzitým Bella vystúpila a odišiel som. Snáď to tak môžem nazvať hoci som tu asi tak za dve minúty. Len nech jej nič nespravia to by som nezvládol je mojou jedinou láskou pod slnkom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 goofy_girl goofy_girl | 11. dubna 2009 v 0:39 | Reagovat

juuj to je trestne .. ani tu nemas komenatrik.. preco si mi nepovedal že nemas hned by om ti tu jeden hdila :D:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama