1. kapitola

20. ledna 2009 v 12:19 |  ANITA BLAKE
Zbalila som si papiere z môjho pracovného stola a vybrala som sa na miestny cintorín. Pochádza z 13. storočia a čo je zvláštne ešte stále je vysvätený. Je to jediný cintorín v tomto okolí. Bola som tu už stokrát hlavne poPhilipovej smrti. Vystúpila som z auto s plnou náručou. Bol na mňa zaujímavý pohľad, pretože som mala v jednej ruke klietku so stepokou v duhej ruke kufrík. Bolo dosť teplo na január a tak som mala rozopnuté sako, pod ktorým sa črtala moja zbraň. Pán Smitha to však ani trochu nevystašilo. Poznala som zložku s jeho spisom naspamäť takže som ani nepredpokladala že by ho vôbec niečo malo vystrašiť. On si toho v živote veľa preskákal a teraz aj smrť jeho manželky...
Skončila som s ním o pol 11 a vybrala som sa do Lakewoodu. O pol jednej som s tamade odchadzala ale nesla som rovno domov. Polícia nasla zavraždenú obeť blízko mestského parku a vraj by som to mala vidieť. Pre tieto prípady so sebou vždy vláčim kombinézu. Je to síce nepraktické ale aspoň si neničím nové oblečenie krvou alebo niečím podobným. Keď som sa priblížila k miestu činu, ktoré bolo ohraničené páskou a okolo ktorého sa hemžilo viac ľudí ako bolo potrebné. Na tých ľudí si časom zvyknete a beriete to ako súčasť práce. Ukázala som moju kartu a policajt, ktorý stál pri páske ma pustil za ňu. Hneď som zbadala Dolpha, ktorý ma zbadal a zakýval mi. Podišla som k nemu a pýtala sa : "Je to zlé?"
"Ako to vezmeš."
"No dobre tak poďme na to."povedala som pevným hlasom a vierohodne som zakrývala paniku, ktorú som pociťovala. Zaviedol ma medzi stromi a ja som ho následovala. Podišla som pred neho a uvidela som bielu plachtu prehodnú cez zem.
"Pripravená?" spýtal sa Dolphe.
"Poďme na to." Dnes večer som už chcela rýchlo zaliesť do teplučkej postele a poddať sa spánku. Odkryl plachtu a ja som videla, že sa po ňou ukrýval muž usmrtený upírom. Bol to najzvláštnejší prípad aký som videla. Od prekvapenia som si musela až zakrať ústa aby som nevykríkla. Pod odkrytou plachtou ležal muž. Mohol mať okolo štyridsiatky ale to nebola zvláštnosť. To jeho telo, ktoré vyzeralo ako šachovnica. Toto bola práca vyššieho upíra, to som mohla s určitosťou povedať.
"Anita, všetko v poriadku?" "Áno je. Vieš už meno toho muža?" "Nie ale keď ho zistím dám ti vedieť." "Dobre." "Vieš koho by to mohla byť práca??" "Nie ale niečo sa pokúsim zistiť." Čo pre mňa znamenalo navštíviť Jean-Clauda, ktorému som sa dlhú dobu vyhýbala. Pôjdem za ním hneď zajtra, no možno pozajtra... "Dobre myslím, že si videla dosť. Choď domov Anita my to už dokončíme." inokedy by som protestovala ale dnes som bola dosť unavená. Asi to bude tým počasím. Prišla som domov vyzliekla som sa a zvalila som sa na postel. Behom pár minút som zaspala ale veľmi nekludným spánkom. Prevaľovala som sa zo strany na stranu a zrazu sa všetko zmenilo. Stála som na kraji pláže a pozerala som sa na mesačné lúče, ktroré ma osvetľovali. Vo vode niekto stál a keď som sa priblížila uvidela som mu so tváre. Ten pohľad a výzor som spoznala hneď. Zrazu sa pohol a v sekunde bol predomnou Jean-Claude. Ustúpila som hoci ma všetko na ňom ťahalo späť. Odolala som túžbe ale on sa nedal. "Anita, veď je to len sen!" zasmial sa zvonivým hlasom. Iba sen, no ja som sa ani nehla. Chytila ma túžba sa ho dotknúť, hladiť jeho tvár, vlasy, cítiť jeho prítomnosť. Nie nemohla som odolať. Boli sme pri sebe úplne bízko, takmer sme sa dotýkali telami, keď v tom niečo zapípalo. Strhla som sa. Zistila som, že ležím v mojej izbe a telefón hlasito zvoní. Vstala som a prebhla izbu aby som sa k nemu dostala včas. "Halló?" "Anita? Prepáč ak som ťa zobudil." "Ale nevadí Bert, čo sa deje?" "Ja len, či by si si nechcela na dnešný večer zobrať trochu voľna. Pani Miltorfová zrušila schôdzku a pán Kinga dám Erikovi. Čo na to hovoríš?" Voľno? Konečne na túto chvíľu som čakala. Väčšinou sa z Bertom naťahujem tri hodiny keď mi konečne dovolí zobrať si voľno ale takto. "Budem rada. Aj tak si musím niečo vybaviť." "Dobre tak zajtra a ešte raz prepáč." Zavesila som. V piatok a mám voľno... Nepredstaviteľné až nato že to je naozaj skutočnosť. Erik je náš nový zamestnanec, ktorý mi vypomáha aby som všetko stíhala. Je šikovný ale ešte veľmi mladý. Oh... Úplne som zabudla, že musím skočiť ze Jean-Claudom. To bude večer:( Zdvihla som telefón a zavolala som do baru rozesmáta mŕtvola, ktorému bol majiteľom. Z telefónu sa ozval nejaký James a nechala som tam odkaz Jean-Claudovi. Určite sa poteší, čo ja povedať nemôžem. Je 12 hodín tak som sa vybrala za Ronie, mojou kamarátkou. Bola prekvapená keď ma uvidela a povedala, že musíme spolu skočiť naobed. Tým jej psím očičkám sa nedalo povedať nie tak som súhlasila. Rozprávali sme sa dosť dlho a keď som pozrela na hodinky zistila som, že musím bežať domov.
Thakže neviem či sa vám to bude páčiť ale komentár poteší....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zulík Zulík | 9. března 2009 v 20:34 | Reagovat

Mne sa to páči.

-je to poviedka alebo preklad knihy?-

2 sona_AUTOR sona_AUTOR | 10. března 2009 v 22:09 | Reagovat

to zulík: je to poviedka... na preklad by som si urcite netrufla... ale momentalne sa mi nejak nedari k nej nieco pridavat.... kamoska mi s tym chce pomoct tak snad... a inac citala si uz diala o anite blake???

3 zulík zulík | 14. března 2009 v 14:17 | Reagovat

Mám prečítané prvé4 a objednanú piatu časť.Kedže preklady sú zúfalo pomalé poviedka ako táto tvoja viac ako potešia.Tak vela šťastia pri pokračovaní.

ps.Píšeš rovnako dobre ako original K.L.Hamilton.

4 sona_AUTOR sona_AUTOR | 14. března 2009 v 17:46 | Reagovat

Ďakujem pekne... viem aj mňa tie preklady dosť vytáčajú... stiahla som si ich však v angličtine a tak ich čítam ale nieje to až taká zábava a uvoľnenie... A k tejto poviedke sa niečo pokúsim zbúchať ale taký týždeň budem potrebovať určite... :P

5 goofy_girl goofy_girl | 3. května 2009 v 23:10 | Reagovat

no vidim že zacinam citat aj nieco nové .. strasne sa mi to paci moja .. od terax pi aj k tomuto vicej hihik

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama