Leden 2009

News

29. ledna 2009 v 21:43 TWILGHT...


Teraz som to mala v šškole dosť nabité ale veď to každý pozná. Heh. Takže dnes eššte zopár noviniek... Dám to sem v angline teda v originále. Dúfam, ze ma za to nikto nezabije. Dalššiu kapitolku sa sem pokúsim hodiť zajtra večer teda skôr v noci. :) Eššte sem hodím pár ale naozaj len pár fotiek :)


1.Sb

24. ledna 2009 v 22:51 SPRIATELENIA:)
No takze novy spriateleny blog....



Spriatelenie???

24. ledna 2009 v 19:42 | Es |  SPRIATELENIA:)
Tkaže každý kto má záujem o spriatelenie nech nechá komentár.... Hneď si vás k nim pridám....

4.kapitolka

23. ledna 2009 v 18:45 | Es |  AFTER MIDNIGHT SUN...

4.kapitolka

No viem, že pridávam veľmi pomaly ale nejako na mňa nešla inšpirácia heh... Takže tu to máte... Dúfam, že sa bude páčiť...




Waw!

21. ledna 2009 v 19:12 | Es |  TWILGHT...
No takže asi ďlšiu kapitolku dnes už nestíham pokúsim sa sem niečo hodiť zajtra... :) Pridávam len pár roztomilých fotečiek...

fotecky:)

20. ledna 2009 v 13:29
No takže tu pridávam pár foto, ktoré sa mi doť páčia...





..... nič veľké....

20. ledna 2009 v 12:24
Takže som na novom blogu, pretože sa mi zdá, že tento názov ho vystihuje lepšie ako ten predchádzajúci... Ako prišla som na to, že bez Twilight sa žiť nedá a to asi vie už väčšina z vás... heh... nebudem menovať...







1. kapitola

20. ledna 2009 v 12:19 ANITA BLAKE
Zbalila som si papiere z môjho pracovného stola a vybrala som sa na miestny cintorín. Pochádza z 13. storočia a čo je zvláštne ešte stále je vysvätený. Je to jediný cintorín v tomto okolí. Bola som tu už stokrát hlavne poPhilipovej smrti. Vystúpila som z auto s plnou náručou. Bol na mňa zaujímavý pohľad, pretože som mala v jednej ruke klietku so stepokou v duhej ruke kufrík. Bolo dosť teplo na január a tak som mala rozopnuté sako, pod ktorým sa črtala moja zbraň. Pán Smitha to však ani trochu nevystašilo. Poznala som zložku s jeho spisom naspamäť takže som ani nepredpokladala že by ho vôbec niečo malo vystrašiť. On si toho v živote veľa preskákal a teraz aj smrť jeho manželky...
Skončila som s ním o pol 11 a vybrala som sa do Lakewoodu. O pol jednej som s tamade odchadzala ale nesla som rovno domov. Polícia nasla zavraždenú obeť blízko mestského parku a vraj by som to mala vidieť. Pre tieto prípady so sebou vždy vláčim kombinézu. Je to síce nepraktické ale aspoň si neničím nové oblečenie krvou alebo niečím podobným. Keď som sa priblížila k miestu činu, ktoré bolo ohraničené páskou a okolo ktorého sa hemžilo viac ľudí ako bolo potrebné. Na tých ľudí si časom zvyknete a beriete to ako súčasť práce. Ukázala som moju kartu a policajt, ktorý stál pri páske ma pustil za ňu. Hneď som zbadala Dolpha, ktorý ma zbadal a zakýval mi. Podišla som k nemu a pýtala sa : "Je to zlé?"
"Ako to vezmeš."
"No dobre tak poďme na to."povedala som pevným hlasom a vierohodne som zakrývala paniku, ktorú som pociťovala. Zaviedol ma medzi stromi a ja som ho následovala. Podišla som pred neho a uvidela som bielu plachtu prehodnú cez zem.
"Pripravená?" spýtal sa Dolphe.
"Poďme na to." Dnes večer som už chcela rýchlo zaliesť do teplučkej postele a poddať sa spánku. Odkryl plachtu a ja som videla, že sa po ňou ukrýval muž usmrtený upírom. Bol to najzvláštnejší prípad aký som videla. Od prekvapenia som si musela až zakrať ústa aby som nevykríkla. Pod odkrytou plachtou ležal muž. Mohol mať okolo štyridsiatky ale to nebola zvláštnosť. To jeho telo, ktoré vyzeralo ako šachovnica. Toto bola práca vyššieho upíra, to som mohla s určitosťou povedať.
"Anita, všetko v poriadku?" "Áno je. Vieš už meno toho muža?" "Nie ale keď ho zistím dám ti vedieť." "Dobre." "Vieš koho by to mohla byť práca??" "Nie ale niečo sa pokúsim zistiť." Čo pre mňa znamenalo navštíviť Jean-Clauda, ktorému som sa dlhú dobu vyhýbala. Pôjdem za ním hneď zajtra, no možno pozajtra... "Dobre myslím, že si videla dosť. Choď domov Anita my to už dokončíme." inokedy by som protestovala ale dnes som bola dosť unavená. Asi to bude tým počasím. Prišla som domov vyzliekla som sa a zvalila som sa na postel. Behom pár minút som zaspala ale veľmi nekludným spánkom. Prevaľovala som sa zo strany na stranu a zrazu sa všetko zmenilo. Stála som na kraji pláže a pozerala som sa na mesačné lúče, ktroré ma osvetľovali. Vo vode niekto stál a keď som sa priblížila uvidela som mu so tváre. Ten pohľad a výzor som spoznala hneď. Zrazu sa pohol a v sekunde bol predomnou Jean-Claude. Ustúpila som hoci ma všetko na ňom ťahalo späť. Odolala som túžbe ale on sa nedal. "Anita, veď je to len sen!" zasmial sa zvonivým hlasom. Iba sen, no ja som sa ani nehla. Chytila ma túžba sa ho dotknúť, hladiť jeho tvár, vlasy, cítiť jeho prítomnosť. Nie nemohla som odolať. Boli sme pri sebe úplne bízko, takmer sme sa dotýkali telami, keď v tom niečo zapípalo. Strhla som sa. Zistila som, že ležím v mojej izbe a telefón hlasito zvoní. Vstala som a prebhla izbu aby som sa k nemu dostala včas. "Halló?" "Anita? Prepáč ak som ťa zobudil." "Ale nevadí Bert, čo sa deje?" "Ja len, či by si si nechcela na dnešný večer zobrať trochu voľna. Pani Miltorfová zrušila schôdzku a pán Kinga dám Erikovi. Čo na to hovoríš?" Voľno? Konečne na túto chvíľu som čakala. Väčšinou sa z Bertom naťahujem tri hodiny keď mi konečne dovolí zobrať si voľno ale takto. "Budem rada. Aj tak si musím niečo vybaviť." "Dobre tak zajtra a ešte raz prepáč." Zavesila som. V piatok a mám voľno... Nepredstaviteľné až nato že to je naozaj skutočnosť. Erik je náš nový zamestnanec, ktorý mi vypomáha aby som všetko stíhala. Je šikovný ale ešte veľmi mladý. Oh... Úplne som zabudla, že musím skočiť ze Jean-Claudom. To bude večer:( Zdvihla som telefón a zavolala som do baru rozesmáta mŕtvola, ktorému bol majiteľom. Z telefónu sa ozval nejaký James a nechala som tam odkaz Jean-Claudovi. Určite sa poteší, čo ja povedať nemôžem. Je 12 hodín tak som sa vybrala za Ronie, mojou kamarátkou. Bola prekvapená keď ma uvidela a povedala, že musíme spolu skočiť naobed. Tým jej psím očičkám sa nedalo povedať nie tak som súhlasila. Rozprávali sme sa dosť dlho a keď som pozrela na hodinky zistila som, že musím bežať domov.
Thakže neviem či sa vám to bude páčiť ale komentár poteší....

prológ k Anite Blake

20. ledna 2009 v 12:18 ANITA BLAKE
Takže na začiatok vám chcem priblížiť všetko to, čo by ste sa za normálnych okolností dočítali v knihách o Anite blakeovej.
Volám sa Anita Blakeová a pracujem pre agentúru oživovatelia inc. Ako oživovateľka pracujem už štyri dlhé roky a všeličomu som sa priučila.
Napríklad som si osvojila pravidlá ktorých sa držím a dodržiavam ich ako sväté písmo. Sú to tieto:
po 1. nikdy neverím upírom nech vyzerajú akokľvek vierohodne, pretože by som nemusela dopadnúť dobre a to hovorím z vlastnej skúsenosti :)
po 2. nikdy sa im nepozerám priamo do očí, ten pohľad by vás mohol očariť viac ako si myslíte a ako si viete vôbec predstaviť
a po 3. vždy sa riadim pravidlom : ja s upírmy nechodím, ja ich zabíjam.
Mám 24 rokov a momentálne som... ako sa to povie?... aha už viem nezadaná. Môjím posledným priateľom bol Philip, ktorý zomrel rukou najvyššieho upíra mesta. Stále za ním smútim a chýba mi viac ako si viete predstaviť. Dlhé poobedia som za ním preplakala a dnes je to už za mnou. Z času na čas, keď mám prácu na miestnom cintoríne sa zastvím pri jeho hrobe a dám mu tam tucet bielych ruží. Podľa neho su ruže najkrajšie teda boli. Od vtedy som s nikým nebola. A ani mi to nechýba. Ja žijem len svojou prácou a tá je pre mňa všetkým. Možno, že sa vám to zdá byť nefér ale zapamätajte si život nikdy nieje fér. Každý sa o tom dozvie to svoje a určite to aj zažije.
Dnes je 24. januára a ja sa pripravujem na noc ako vždycky. V aute mám tri sliepky, kombinézu a všetko ožvivateľské "haraburdie" ako to ostatný nazývajú. Na dnešnú noc mi Bert dohodol tri schôdzky. Myslí si, že sa unavím po štyroch zombii za noc ale veľmi sa mýli. Ja mu to však nepoviem, lebo on vidí hlavne tie peniaze, ktoré preňho každým dňom zarábam a už aj tak chodím z práce po východe slnka (pozn. asi tých 15 a viac hodín práce)
Prvým mojím klientom je pán Smith. Chce oživiť svoju ženu, ktorá zomrela pred pár dňami. Ďalších dvoch pôjdem vybaviť do blízkeho mesta Lakewood čo je asi 30 kilometrov od mesta kde bývam. Autom mi to bude trvať asi 10 minút.
Moja práca spočíva aj v spolupráci s políciou, ktorej pomáham pri vraždách spjených s upírmi alebo inými supernaturálnymi bytosťami. Táto práca ma baví.
Moje oživovacie schopnosti som objavila asi pred šiestimi rokmi. Vtedy som bola naivnou študentkou študujúcou supernaturálnu biológiu. Dnes som už prišla na to, že vtedy som nemala potochu, čo to oživovateľkou byť obnáša. No popri práci stíham zabíjať aj nemŕtvych ako som nazvala upírov. Na ich zabitie však musím mať papier schválený súdom a až potom môžem konať. Je to zbytočne zdĺhavé ale, čo už.
Pred pár mesiacmi sa stál hlavným upírom Jean-Claude, ktorý ma chce. Mám ja ale v živote štastie ....
Ah... Znova som sa nad sebou zamyslela a zabúdam na môj drahocenný čas, nakoľko môžem vykonávať moju prácu až po zotmení. Na tmu som si zvykla a nemám z nej žiaden strach. Je mi skôr dobrou priateľkou. No kaď už hovorím o priateľoch tak chodím dvakrát týždenne behať so súkromným očkom a mojou najlepšou kamarátkou Ronie. Viem, že na ňu sa môžem vždy obrátiť.
Takže tho by bolo asi všetko co som chcela napísať v prológu.... viem ani mňa to nebaví čítať ale bez toho to nejde :) Veď vy to nejak prežijete ...

3. kapitolka

20. ledna 2009 v 12:17 AFTER MIDNIGHT SUN...

No ahojte všetkým. Viem žed toto mi trvalo trošku dlhšie ako som predpokladala ale dúfam, že sa vám to bude všetkým páčiť. Snažila som sa. Už len jedna kapitola a potom bude lúka. Na to sa dosť teším aj keď to bude dosť zložité. :)




2. kapitolka

20. ledna 2009 v 12:17 AFTER MIDNIGHT SUN...
Biológia…
Vypytoval som sa jej rozne otázky ale moja druhá časť mňa si predstavovala ako by asi chutila jej krv. Rýchlo som však zahnal tieto myšlienky lebo aspoň v jednej veci som si bol stopercentne istý. Túžim po nej a milujem ju. Tona bola tým, čo mi pomáhalo prežiť. Vedel som, že je prineskoro odísť a dať jej pokoj. Do triedy vstúpil pán Barner. Privliekol so sebou premietač. Úplne som na to zabudol. Trošku som sa od Belly odtiahol ale vedel som, že mi to nijak nepomôže. Prestal som sa Belly vypytovať na jej život a zmĺkol som. Bolo to divné, lebo vždy keď pán Barner zhasol svetlo vnímal som iba Bellu, no a ešte možno Jessicine výlevy žiarlivosti a hnevu. (Nemám ani potuchy prečo.... žeby mnou???) V tme skoro vyhrala moja druhá polovica, ktorá uvažovala z ktorej strany by som začal ale podarilo sa mi ju nakoniec udržať na uzde. Edward schop sa!!! Celú hodinu som sa zabával na Belle, ktorá vyzerala až priveľmi roztržito. Akoby bola na vážkach, aj keď neviem prečo. Jediné čoho som sa obával bolo to, že raz vstane a odíde odomňa navždy. Premrhal som celú hodinu rozmýšľaním o Belle. A to myslím vo všetkých smeroch. Aj tých upírskych aj tých ľudských. Keď pán Barner konečne zapol svetlá, Bella na mňa zdvihla svoj pohľad. Až teraz bolo moje druhé ja bezpečne zakopané niekde pod zemou. Zazvonilo a tak som nečuteľne vstal a počkal na ňu. Nechápem prečo to ľuďom vždy tak trvá. Ale čo sa jej týka som až priveľmi trpezlivý. Jessica na nás pozrela a neodpustila si nás okomentovať. Čo je na nej také? Však si ma konečne všimni Ed. Pozri na nej nieje nič výnimočné... A tak ďalej fakt ma začínala unavovať a mal som sto chutí si ju tu podať. Asi som naozaj poriadne ochranársky týpek. Nechápem sám seba. Presunuli sme sa k telocvični, kde sme mali ešte chvíľku času. Bez toho aby som sa stihol ovládnuť som jej jemne prešiel rukou po tvári. Nebolo to až také hrozné, ako so si myslel ale pre jej vlastnú bezpečnosť som sa vzdialil. Keď však zabočila za roh mierne som očúval za dverami. Chcel som sa uistiť, že je v poriadku a keď som zahliadol Jessicine myšlienky mal som to isté šťastie ako minule. Bola v dievčenskej šatni a prezliekala sa. Na to to sa asi naozaj nemám pozerať a tak som radšej odišiel. Zapol som si v aute rádio. Keď som sa pamätal utekal som na chodbu. Práve zvonilo. Zbadal som ju takmer hneď. Vlasy jej povievali okolo hlavy a rýchlou chôdzou sa približovala ku mne. Usmial som sa na ňu a ona na mňa. Znova som začal s krížovým výsluchom, ktorým sme pokračovali aj v aute. Dokázal by som tu s ňou byť hodiny. Neuvedomoval som si čas ale zrazu som si všimol, že je už po súmraku. Znova sa rozpršalo ale to v tomto meste nebolo ničím neobvyklým. Hovorila mi aj o veciach pre mňa nových. Príjemne ma to prekvapilo. Hovorila neskutočne uvoľnene a spontánne. No musel som sa jej prestať vypytovať, čo bolo nesmierne ťažké lebo to znamenalo nechať ju odísť domov.
"Skončil si?" opýtala sa ma lebo si všimla že som zmĺkol.
"Ani náhodou ale tvoj otec bude čoskoro doma."
"Charlie" povzdychla si. Je taká krehká a zároveň úžasná. No čo za to dostala na oplátku? Lásku najnebezpečnejšie tvora. Mňa.
"Ako veľmi je neskoro?" spýtala sa...
"Stmieva sa" a povedal som a Bella medzitým pozerala na hodinky. Asi jej ten čas nešiel do hlavy. Vyzerala zmätene a ja som nevedel prečo. Strašne mi to liezlo na nevry. Prečo práve ona?? Pozeral som von oknom a podotkolsom: "Pre nás je toto najnebezpečnejšia časť dňa." Neviem, či to pochopila. Chcel by som byť s ňou 24 hodín denne. Možno má Alice ohľadom Belly naozaj pravdu, síce si to nechcem pripustiť. "Najpokojnejší čas. Ale svojím spôsobom tiež aj najsmutnejší... Koniec ďalšieho dňa, návrat noci. Tma je tak predvídateľná, nemyslíš?" Melancholicky som sa usmieval. Ona mi na to veľmi prekvapivo odpovedala : "Mám noc veľmi rada. Bez tmy by sme nikdy nemohli vidieť hviezdy." A hneď na to zamračila. Pokračovala vo svojej reči a ja som nechápal kam tým mieri. Počúval som ju zo záujmom. Asi ma nikdy neprestane prekvapovať. "Niežeby tu boli hviezdy vidieť často." No toto som naozaj nečakal. Musel som sa zasmiať.
"Charlie tu bude za pár minút. Takže pokiaľ mu nechceš povedať, že budeš v sobotu so mnou..." V kútiku duše som v to dúfal. Mohol byť proti a zakázať jej byť so mnou. Nikto iný by jej to nemohol povedať. Nechcem jej ublížiť ale túžim po nej tak ako za celých 100 rokov ešte nikdy.
"Ďakujem ale nie." Medzitým si poskladala učebnice. "Zajtra je teda teda rada na mne?"
"Rozhone nie!" bavil som sa na nej ale tváril som sa neskutočne nahnevane. "Hovoril som ti predsa, že som ešte neskončil, alebo snaď nie?" Naozaj si myslí že sa len tak jednoducho nechám predbehnúť. Ja?
"Čo ešte máš?"
"To poznáš zajtra." Povedal som tajomne a natiahol som sa cez ňu aby som jej otvoril dvere. Bol som tak blízko. Cítil som jej dych, krv prúdiacu v jej žilách stačilo sa len pohnúť o milimeter a mohol som sa jej aspoň dotknúť. Ale bál som sa, čo ak je moje druhé ja silnejšie? Nesmiem jej ublížiť, už len kvôli mojej rodine, ktorú mám rád. A v tom so zamrzol. Počul som tie myšlienky. Bol to Charlie vracajúci sa z práce. Pozrel som na ňu: "Ďalšie komplikácie," rýchlo som sa odklonil aby si ma nevšimol. "Charlie je za rohom." No nebol to len Charlie ale aj ten zasraný a slizký Jacob, pod ktorým by som najradšej zrovnal zem. Teda nebyť Belly. Naštartoval som auto, medzitým Bella vystúpila a odišiel som. Snáď to tak môžem nazvať hoci som tu asi tak za dve minúty. Len nech jej nič nespravia to by som nezvládol je mojou jedinou láskou pod slnkom.

1. kapitolka

20. ledna 2009 v 12:15 AFTER MIDNIGHT SUN...
No takže ako som vám všetkým sľúbila je tu 2 kapitola newiem či sa bude páčiť ... Vyplazený jazyk

Niečo ako prológ (twilight)

20. ledna 2009 v 12:04 AFTER MIDNIGHT SUN...
Predpokladá, že to poriadne pokazím. Takže majte so mnou strpenie. Je to pokačovanie k piatej knihe teda tým dvanástim kapitolám od Meyerovej.
Bola stále zvedavá, aj keď sa dnes pýtala toľko otázok. Moja vlastná zvedavosť bola ešte stále neuspokojená; odpovedanie na jej otázky odhalilo tak akurát moje tajomstvá - z nej som vytiahol len málo. A to nebolo fér.
"Hej, Bella?"
"Áno?"
"Zajtra som na rade ja."
Stiahla obočie. "Na rade na čo?"
"Na kladenie otázok." Zajtra, kde budeme na bezpečnejšom mieste, obkolesenom množstvom svedkami, dostanem konečne svoje odpovede. Zaškeril som sa nad tou myšlienkou a otočil sa, pretože ona ešte stále stála stuhnuto pred domom. Aj keď bola vonku, v aute sa stále vznášala ozvena elektriny. Takisto som chcel vystúpiť, odprevadiť ju k dverám ako dôvod, aby som mohol zostať vedľa nej...
Žiadne ďalšie chyby. Dupol som na plyn a vzdychol som si, keď zmizla. Zdalo sa, ako keby som od nej utekal a potom sa vracal, nezostávajúc na jednom mieste. Ak to medzi nami má byť niekedy harmonické a pokojné, budem musieť nájsť nejaké riešenie.
Týmto končila 12. kapitola v Midnight Sun.
Prišiel som domov a letmo som sa pozdravil z rodinkou. Rosalie sa vždy záhadne vyparí, keď prídem asi aby som nevyzradil jej malilinké tajomstvo, prečo nemá rada Bellu. Je zábavné pozorovať jej myšlienky. Emmett by jej s tým nedal pokoj.
Vyšiel som hore po schodoch a bol som rád, že mi nkto nevenoval pozornosť. Teda takmer až na našu malinkú Alice. A ja som si chcel vydýchnuť. Išla za mnou do izby a sadla, skôr povedané hodila sa, na gauč.
No? Hovor? Čo sa dialo, videla som len útržky?
"Je v poriadku ale mala štastie. Ona naozj priťahuje všetky nebezpečenstvá a nehody.
Hih a kedy ma konečne predstavíš?
"Niekedy..." odpovedal som jej neurčito. Na našu neverbálnu konverzáciu si už všetci zvykli. A potom som to znova pocítil. Tá úzkosť keď niesom pri nej. Čo ak sa jej niečo stalo? Možno niesom ja tým najväčším nebezpečím. Som parnoidný ale musím sa ísť uistiť, že je v poriadku. Alice zrejme videla kam pôjdem, pretože si iba pomyslela:
Neboj sa nič sa jej nestane.
Asi som sa zatváril veľmi kyslo keď dodala.
Choď ale raz mi ju predstavíš alebo sa predstavím sama!
"Dobre." Celá Alice. Rýchlo som sa pobral cez les, čo najrýchlejšie k jej domu.
Keď som sa pozotmení priblížil k bellinej izbe, svietilo malé svetlo v jej izbe na nočnom stolíku. Ešte bola hore ale mňa upokojovalo to, že som vedel že žije a je v poriadku. Keď zaspala priplížil som sa k jej oknu a opatrne som ho nadvihol. Niečo sa pohlo a ja som sa vystrašil na smrť. (je to len také prirovnanie). Pomaly a bez ďalších zvukov som vkĺzol dnu a sadol som si na hojdacie kreslo. Bella sa celú noc prehadzovala a hovorila moje meno tak sladko, až som si myslel, že už nespí. Upokojovala ma jediná myšlienka: stihnem utiecť skôr než si ma stihne všimnúť. Jedna z mála výhod byť upírom. Asi trikrát sa strhla zo sna a otvorila oči. No neskôr znova upadla do spánku. Až nadránom prestala hovoriť zo sna a ja som si uvedomil rýchloplynúci čas. Vyliezol som oknom a zbehol som si po auto. Urobil by som všetko preto aby som s ňou mohol byť, čo najviac. Nenápadne som oznámil Alice, že by bolo potrebné vyvetreť Rosaliino pekné autíčko a jej nebolo treba veľa vysvetľovať. Zabočil soma bol som takmer pred jej domom, kde som počkal, kým Charlie odíde z domu. Jej vôňu som cítil v aute ešte od včerajška takisto ako jej dotyk na mojej ruke... Asi má Alice pravdu, naozaj ju milujem a nič s tým nespravím. Ale verím, že v jednom sa mýli a existuje aj tretie riešenie... Nikdy ju nepremením pokiaľ to bude v mojej moci. Charlieho auto práve odišlo z príjazdovej a na jeho miesto som sa postavil mojím autom. Čo ak nebude chcieť ísť so mnou? Nie, na takéto veci nesmiem ani pomyslieť. Počul som jej kroky po schodoch a vnímal som ako zamyká dvere. Videl som ako placho alebo možno nerozhodne? Podišla k autu a natúpila si. Podarilo sa jej to bez pádu. Emmett by nemal radosť vždy stavia vyššie a Jasper. Nadtouto myšlienkou som sa musel uškrnúť. Len dúfam že si nič nevšimla.
"Dobré ráno." povedal som tým najsladším hlasom akým som vedel. "Ako sa dnes máš?" Pri tejto otázke som jej prechádzal očami po tvári a túžil som sa jej dotknúť. Ako keď ukážete malému dieťaťu zmrzlinu a ono si ju hneď chce dať, no nemôže.
"Dobre, ďakujem." Videl som na jej tvári tú istú túžbu ako u mňa. Pohľadom som si všimol kruhy, ktorá mala pod očami.
"Vyzeráš unavená." podotkol som.
"Nemohla som spať." povedala a zahmbene si prehodila vlasy cez rameno. Tento pohyb som neznášal lebo som ju nemohol vidieť, vidieť jej pohľad, úsmev hocičo.
"Já tiež nie" podotkol som len tak medzi rečou, nadčím sa zasmiala. Naštartoval som a išiel som ku škole.
"Mám pocit, že som spala len o trošku viac ako ty."
"Nato si vsadím." vedel som to s určitosťou povedať. Možno som u nej v noci bol a sledoval som ju ako spí. Ale iba možno.
"Tak čo si včera robil?"
Zasmial som sa. Zase lavína otázok. "Ani nápad dnes sa pýtam ja."
"Áno máš pravdu, čo také chceš vedieť?" prikývla a ja som sa už nevedel dočkať. Bolo toho veľa, čo som sa o nej chcel dozvedieť. V hlave sa mi vyrojili tisíce otázok a nejak som ich usporiadal poľa ťažkosti. Začnem najľahšími a pokračujem tými ťažšími.
"Aká je tvoja obľúbená farba?"
Zdvihla na mňa pohľad. "To sa každým dňom mení."
Jej odpoveď bola iná ako som očakával. "Aká je tvoja obľúbená farba dnes?"
Nechápavo na mňa zírala ale odpovedala mi. "Asi hnedá." Uškrnul som sa lebo som to už nedokázal ďalej potláčať. Hnedá??? Koho je obľúbená farba hnedá. Bella ma vždy s niečím prekvapí. Edward, musíš si zvykať. "Hnedá?"
"Presne hnedá. Hnedá je teplá farba a chýba mi. Všetko čo by tu malo byť hnedé je pokryté čvachtavým zeleným machom." Zdalo sa mi to alebo si naozaj sťažovala? Nachvíľu som sa jej pozrel do očí, či to naozaj myslí vážne. "Máš pravdu, hnedá je teplá." Prameň vlasov sa jej spustil po tvári a ja som mimovoľne netiahol ruku aby som ho vrátil späť. Bolo neskoro, kým som si to uvedomil. Jedným rýchlym pohybom som jej ho vrátil namiesto. Bol som tak blízko jej tváre, mohol som sa dotknúť, premohol som nutkanie a pozrel som sa na cestu. Až teraz som si uvedomil, že som pred školou. Zaparkoval som a otočil som sa k nej. "Aké Cd máš práve v prehrávači?" Keď mi povedala jeho meno, pera sa mi roztiahli do širokého úsmevu. Otvoril som odkladací priestor a vybral som z neho to isté CD. "Od Debussyho. Toto?"
Deň plynol podobným spôsobom. Čakal som ju po skončení hodiny a odpravádzal som ju k jej triedam. Mne to nevadilo, veď by som stihol behom sekundy ísť k nej domov a vrátiť sa späť. Na obede som sa vypytoval na všetko, čo ma len napadalo. Na filmy aké ma rada, knihy... Na hocičo, čo mi pomáhalo dozvedieť sa o nej čo najviac. Keď som sa jej spýtal na drahokam aký má rada zčervenala a povedala: "Topás." Nešlo mi dohlavy prečo sčervenala a tak som z nej vypáčil odpoveď prečo. "Takú farbu majú dnes tvoje oči." odpovedala. "Predpokladám, keby si sa ma spýtal o pár dní poviem ónix." Nemal som rád, keď som zisťoval ako veľmi jej na mne záleží. Nikdy by som jej neodpustil keby sa jej niečo stalo. A čím viac jej na mne záležalotým viac na mňa bola naviazaná. Pokračoval som v otázkach.
Viem, že nieje práve najlepšie skončiť ale chcem si nechať hodinu biológie na ďalšiu kapitolu :)